Slovenská kinematografia zaznamenala na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach opäť obrovský úspech. Na jednom z najprestížnejších festivalov na svete získali pred dvomi rokmi Košičan Peter Kerekes a Ivan Ostrochovský cenu za najlepší scenár k filmu Cenzorka, tohto roku si za film Photophobia spolu s Ivanom Ostrochovským odniesol z Benátok cenu Europa Cinemas Label ďalší Košičan – Pavol Pekarčík.
Film Svetloplachosť, v zahraničí uvádzaný pod názvom Photophobia, je citlivou sondou do duše dvoch charkovských detí, 12-ročného Nikiho a rovesníčky Viki, ktoré sa so svojimi rodinami mesiace ukrývajú v charkovskom metre pred vojnou.
Život pod zemou
Pavol Pekarčík sa spolu s priateľmi na jar minulého roku vybral na Ukrajinu s humanitárnou pomocou. Pôvodne mali v pláne natočiť dokument o evakuácii charkovskej zoologickej záhrady, najstaršej na Ukrajine, založenej v roku 1896, ktorú Rusi ostreľovali.
Lenže. Charkov má jeden a pol milióna obyvateľov. Brutálna agresia väčšinu z nich vyhnala z domovov. „Predstavte si, že za bieleho dňa idete autom po Václaváku a nestretnete jediné auto, jediného človeka. Zaujímalo nás, kde tí ľudia sú. Našli sme ich v stanici metra na sídlisku Saltivka…“
Tam videli, čo spôsobuje brutálna ruská agresia Charkovčanom a ľuďom z okolitých dedín. „Nie je bežné vidieť pod zemou, na jednom mieste, kde sa dá ledva dýchať, v nepredstaviteľných hygienických podmienkach – so štyrmi toaletami, bez spŕch, bez denného svetla 2500 ľudí, najmä starčekov a starenky, ženy a deti, keď nad ich hlavami vybuchujú bomby, granáty, drony, kde deti spia na zemi a ich rodičia len tak postávajú, kým ich nevymenia. Hlavný hrdina filmu Niki s rodičmi strávil v metre nonstop desať mesiacov! Tým ľuďom ide dennodenne o život…“
Smutno-veselý príbeh
Osobitným príbehom na pozadí života v metre je príbeh dvoch detí. Ako oni prežívajú dlhé dni a noci, týždne a mesiace v pochmúrnom, bezútešnom, smutnom prostredí podzemia?
Pavol Pekarčík: „Je to smutno-veselý príbeh, dokážete sa pri ňom smiať cez slzy… Deti majú svoj svet. Vedia sa zabaviť, zahrať, žartovať aj vo vojnových podmienkach. Vidíte, ako sa naháňajú, v opustených vozňoch majú svoje skrýše, turnikety metra sú pre nich preliezky, hrajú sa v kabínke dispečera. Ich svet je úplne iný ako svet masy dospelých, na ktorých leží ťarcha rozhodovania – ostať v metre, či ho opustiť, utiecť a keď utiecť tak kam a za čo, keď sú bez peňazí?“
Hlavná hrdinka Viki a jej brat Olexander s mamou sa vysťahovali do Fínska. Rodina žila pred vojnou v krásnom rodinnom dome v obci Lyptsi pri hranici s Ruskom, do ktorého sa z Charkova, kde pracoval ich otec, nevedeli dostať. Svoj nový domov na dlhé mesiace našli v charkovskom metre. „Keď v jeden deň vyšiel otec z metra a našiel svoje auto zhorené do tla, povedal si – dosť! To sa stalo v auguste 2022, bola streda. A v sobotu už boli decká s mamou vo Fínsku. Toto je klasický príklad prúdu ukrajinských utečencov, na ktorých tak často nadávame…“
Smrteľné nebezpečenstvo
Tvorcovia filmu prežili na stanici metra Saltivka dlhé týždne. Ako sa im podarilo získať dôveru Charkovčanov a natočiť film?
„Spočiatku boli z prítomnosti novinárov dosť nervózni. Predstavte si, že mesiac spíte na deke, občas sa vám podarí nejakou vlhčenou servítkou poutierať, aby ste mali akú-takú hygienu, a zrazu vám niekto otrčí kameru pred vašou tvárou. A keď sa vám to stane ikstý krát, začnete byť alergický. Ja som prvé tri týždne kameru do metra vôbec nenosil. Rozdávali sme vlhčené obrúsky, čo bol najžiadanejší artikel. Postupne sme sa stali rešpektovanou súčasťou tejto komunity. Takže keď sme po troch týždňoch vytiahli kamery, už si nás nikto nevšímal…“
Ocenený film má názov Svetloplachosť. Je to metafora na brutálnu vojenskú agresiu, pre ktorú môžu byť slnečné lúče či denné svetlo pre deti dlhodobo žijúce pod neónovými svetlami metra smrteľne nebezpečné. Obrazne i v skutočnosti.
„Je to hlavný motív nášho filmu. Sú v ňom dve hlavné línie. Matka sa bojí o svoje decká, stále ich okrikuje, zakazuje im chodiť von do ostreľovaných a bombardovaných ulíc. Druhá časť dejovej linky je vzťah dvoch detí – dievča ťahá chlapca von, na denné svetlo, láka ju detská zvedavosť, neuvedomuje si, čo všetko im vonku hrozí. Áno, dá sa to interpretovať aj tak, že denné svetlo môže byť pre všetkých ľudí v metre smrteľne nebezpečné…“
Zohratá dvojica
Pavol Pekarčík a Ivan Ostrochovský sú zohratá filmová dvojica. Na svojom konte majú viacero spoločných projektov. Naposledy presne pred desiatimi rokmi natočili spolu s Petrom Kerekesom skvelý film Zamatoví teroristi – príbehy troch mužov, ktorí sa pokúsili o ozbrojený odpor proti moci komunistov v čase normalizácie, ocenený na Medzinárodnom filmovom festivale v Berlíne. Aj tentokrát sa obaja spolupodieľali na kamere, scenári i réžii.
„S Ivanom sme išli na Ukrajinu po vypuknutí vojny a priori pomáhať. Vytypovali sme detský domov, ktorý sa celý musel z Luhanska narýchlo presťahovať do Severodonecka, potom do Ľvova. Nabalili sme v Košiciach s pomocou priateľov dodávku s humanitárnou pomocou a vybrali sme sa do Ľvova, odtiaľ sme sa dostali do Kyjeva, potom do Hostomeľa, kde Ukrajinci zvíťazili v bitke s ruskými vojskami o strategicky dôležité letisko, a nakoniec do Charkova. Cestou do Charkova všetky autá išli opačným smerom. V porovnaní s natáčaním predchádzajúcich filmov to bola absolútne výnimočná situácia. Na Ukrajine točím od roku 2015, motám sa po frontovej línii, zažil som hocičo. Ale tomu, čo sme videli a čím sme prešli v Charkove, sa nič nevyrovná. Tam sme si bytostne uvedomili, aký význam má pre Ukrajincov slovo vlasť.“
Solidarita
Medzinárodná porota festivalu v Benátkach sa jednohlasne zhodla na víťaznom filme. Ocenila predovšetkým humanistický odkaz diela: „Nejde o žiadne vojnové klišé. Vidíme spôsob, akým sa ľudské bytosti, najmä deti učia žiť nový spôsob života. Je tu nádej a radosť z maličkostí, ako občasný luxus pocítiť na tvári lúče slnka,“ píše sa v hodnotení.
„Želal by som si, aby sa každý človek dokázal zamyslieť nad hodnotmi ako sú dobro a zlo, aby sa pokúsil predstaviť samého seba v situácii, v ktorej žijú ľudia v Charkove pod štyrmi metrami betónu nad hlavami dlhé mesiace, predstaviť si, že si musíte zbaliť najnutnejšie veci a opustiť svoj domov nie na pár dní, ale na mesiace a možno navždy,“ hovorí Pavol Pekarčík.
Spomína ako sa v metre rozprával s osemdesiatročným dedkom Vovom, ktorý nemal karimatku, nemal nič. Bol v obchode a keď sa vrátil domov, zistil, že žiaden domov už nemá. „Našiel len vypálený, zničený, neobývateľný byt, na ktorý celý život šetril. Vojna absolútne zmení rebríček hodnôt ľudí. Vtedy sa prejaví solidarita ako jedna z najdôležitejších ľudských vlastností. Keď po napadnutí Ukrajiny k nám utekali ženy s deťmi, starí ľudia, v prvých dňoch som na našej hranici videl obrovskú solidaritu. Mal som nádherný pocit, že naše Slovensko nie je až tak hnedé. Stretol som sa so starčekom z mesta Pervomajskyj v Charkovskej oblasti. Povedal jednu úžasnú vetu: Vojna odhalí v človeku to najhoršie i to najkrajšie. Tie najkrajšie momenty sú pre mňa emočne veľmi silné. Žiaľ, solidarita sa na Slovensku stále viac vytráca a ja mám opäť veľmi zlý pocit z našej krajiny.“
Otázky bez odpovedí
Podľa výsledkov prieskumu organizácie Globsec z marca tohto roku viac ako polovica Slovákov verí, že hlavným vinníkom útoku na Ukrajinu je Západ alebo samotná Ukrajina, len 40 percent dáva agresiu za vinu Rusku. V rámci Európskej únie je to najviac ľudí, ktorí podľahli ruskej i domácej proputinovskej propagande. Čo by im režisér, scenárista a kameraman oceneného filmu odkázal?
„Neviem… Opýtal by som sa ich, koľko mŕtvych, zastrelených ľudí videli v živote, koľko spálených ľudí poliatych benzínom videli na vlastné oči, koľko detí, ktoré stratili jedného, ak nie oboch rodičov, videli, koľko videli zničených škôl, nemocníc… Chcel by som sa ich opýtať, prečo si vozia zadky v automobiloch vyrobených na tom prehnitom západe a nie v ruských Ladách, prečo chodia na dovolenky kdekade, okrem Ruska, prečo posielajú svoje deti študovať na Západ, prečo nepijú ruskú kávu, prečo používajú taliansky alebo španielsky olivový olej. Aj keď si nerobím nádeje, potešilo by ma, keby si pred zrkadlom dokázali na tieto otázky úprimne odpovedať…“
Film Svetloplachosť sa dostane na plátna slovenských kín 26. októbra.
Zdroj: Mikuláš Jesenský
Foto: Punkchart Films
