PETER KEREKEŠ je Košičan, ktorý nielenže miluje svoje rodné mesto, ale hrdo ho aj prezentuje vo svojej filmovej dokumentárnej práci. V októbri sa s ním porozprával primátor Košíc Jaroslav Polaček v sérii jeho rozhovorov s osobnosťami Košíc.
Ako ste sa dostali k myšlienke byť filmárom?
Narodil som sa v Košiciach do filmárskej rodiny. Môj otec bol filmový a televízny režisér a skoro celý svoj život pracoval v televízii v Košiciach. Často som chodil za ním do práce a vtedy som bol presvedčený o tom, že filmárom nikdy v živote nechcem byť.
Zažil som obdobia, keď otec pracoval dlho do noci a z kontrolných projekcií chodieval domov nešťastný a neskoro. Nadriadení súdruhovia mu vytýkali napríklad, že slovenský film o baladách je príliš smutný a otec sa im snažil vysvetliť, že balady sú baladami preto, lebo sú smutné. Vedel som, že ja by som tieto nervy nikdy nezvládol, preto som nechcel ani film robiť.
Potom prišiel ´89 rok a ja som dúfal, že sa to zmení a môj otec tiež. Dal mi zelenú „tak to skús“ a ja som to skúsil , a priznám sa, že to, čo sa možno jemu nepodarilo, sa dnes snažím preniesť na plátno aspoň nejakým spôsobom ja. Meno Kerekeš sa tak v titulkoch objavuje všade po svete.
Otec bol režisér a vy ste študovali hraný film dokonca u profesora Párnického. Potom zrazu z toho vznikol filmár – dokumentarista. Čo sa stalo, že ste sa rozhodli ubrať týmto smerom?
Úplnou náhodou som začal robiť film o Erikovi Grochovi v košickej televízii v 1994. Bola to moja prvá skúsenosť a tá ma tak ovplyvnila, že mi vlastne iné už ani nenapadlo.
Nemali ste obavy začať robiť dokumentárne filmy?
Samozrejme. Viem, že keď natočím dokumentárny film, nikdy sa nevyrovnám návštevnosti slovenských hraných filmov, komédií atď. Pri všetkej skromnosti sú to však filmy, ktoré fungujú aj 20 rokov neskôr. Film o košickej plavárni „66 sezón,“ ktorý som natočil, sa reprízuje dodnes. Nedávno sme mali retrospektívu na Taiwane, kde bola vypredaná tisíc miestna sála pre divákov, ktorí tlieskali filmu o malom mestečku v strednej Európe a jeho dejinách.
Máte kritikov?
Áno, mám kritikov, pretože kritika sama o sebe je veľmi dôležitá. Bez kritiky by sa človek vôbec nijakým spôsobom neposúval dopredu.
Myslím si, že chyba je v tom, že my vnímame konkrétnu kritiku ako útok na svoju osobu. A to sa netýka iba filmárov, ale vôbec celkovo spoločensky činných ľudí. Musíme si však uvedomiť, že tí ľudia ma nekritizujú proti mne, kritizujú ma pre mňa.
V Košiciach je v poslednej dobe veľa rôznych filmárskych akcií. Či už sú to seriály, filmy, dokumentárne filmy premiéry. Je naše mesto niečím zaujímavé alebo to tak bolo stále, že Košice priťahovali filmárov z okolia?
Myslím si, že Košice boli zaujímavé odjakživa a to, čo pozitívne pritiahlo filmárov boli peniaze a podpora z regionálnych fondov.
Peter Kerekeš je aktuálne meno, ktoré sa spája s filmom o Košiciach a maratóne. Film vznikol nedávno. Aká bola cesta k jeho vytvoreniu?
Raz som čítal fantastickú knihu od Dušana Šimka – Maratón Juana Zabalu. Veľmi sa mi páčila a preto som chcel o nej natočiť hraný film.
V tom čase ma oslovil Braňo Koniar, či by som urobil film o košickom maratóne. Veľmi som to zvažoval, pretože som si nebol istý, či dokážem urobiť film o Košiciach tak, aby som sa nejakým spôsobom neopakoval.
Neskôr som náhodne stretol Gusta Havašu, dlhoročného moderátora a spoluorganizátora košického maratónu. Keď mi začal spontánne rozprávať rôzne historky a príbehy z behu, automaticky som vytiahol svoj zápisník a začal si písať príbehy a kontakty na ďalších ľudí a bolo to. Cítil som sa ako narkoman, ktorý má svoju závislosť. Rovnako ako on, aj ja som mal závislosť na košických príbehoch z behu.
A takto som postupne zistil, že vlastne pripravujem film..
Maratón oslávil svoju storočnicu. Vy ste svoj film však začali písať už dávno predtým prostredníctvom príbehov ľudí. Videli sme tam osobnosti, ktoré mesto oceňuje, ktoré má rado a ktoré niečo mestu Košice dali. Veľmi ma vo filme zaujala pani Magda Zádorová, ktorá v tom čase musela mať viac ako 100 rokov. Vo filme však vyzerala úžasne. Prezraďte, aké bolo natáčanie s touto dámou?
S pani Magdou sme sa stretli už v roku 2020 bez kamery a urobili sme krátky zoznamovací, zdvorilostný rozhovor. Vysvetlil som jej, že my teraz budeme zháňať peniaze na film a potom na budúci rok prídeme. Ona mi krásne so svojím maďarským prízvukom povedala „ A vy ste sa zbláznili?! Veď ja mám 101 rokov!“
Peniaze sme zohnali a začali sme o rok točiť. Vtedy prebiehal ešte kovidový maratón, ktorý bol veľmi skromný. Rozhovor s pani Zádorovou sme natočili u nej doma a povedali jej, že ďalší rok ju posadíme na ulicu, v pozadí budú bežať maratónci a ona tam bude rozprávať. Opäť nám povedala, že už má 102 rokov a v tom čase bude mať už 103 rokov! My sme sa však o rok vrátili, posadili ju na stoličku na Moyzesovej ulici, v pozadí bol Dóm sv. Alžbety, okolo bežali maratónci a ona bola úplne skvelá.
Pani Magda sa dožila ešte toho, že sme jej časť vo filme stihli postrihať a priniesť jej ju osobne domov ukázať. S humorom nám povedala: „Mám 103 rokov, pretože som v živote nebežala.“
Rovnako úžasným človekom bol aj Peter Polák, ktorý nás v dokumente aj zabavil či Peter Gombita. Zaujala ma už len myšlienka, ktorá zaznela vo vašom filme a to, že „beh je modlitbou.“ Osobne ju rád a s obľubou používam vo svojich príhovoroch a dopĺňam o slová „modlitba za mier,“ lebo je to Medzinárodný maratón mieru. Aké to bolo s nimi?
S Petrom Polákom aj s Petrom Gombitom to bolo fantastické. Peter Polák bol jeden z našich prvých respondentov, ktorý nielen výborne beží, ale aj výborné rozpráva. S Petrom Gombitom sme prebrali veľmi veľa vecí, ale nie všetko sme dali do filmu. Bolo to veľmi obohacujúce a podnetné.
Prečo ste sa rozhodli rozdeliť film do niekoľkých častí?
Práve kvôli tomu, že dokumentárne filmy nie sú u nás až tak populárne ako hrané a zároveň nie každý divák má trpezlivosť pozerať film 90 minút. Preto sme film rozdelili do kratších častí a priniesli divákovi 5-dielny televízny seriál, ktorý sa vysielal pred maratónom každú nedeľu. Máme vynikajúce čísla sledovanosti, takže ľuďom sa to páčilo a môžeme byť spokojní.
Samozrejme, mám v hlave film pre kino, väčší formát. Momentálne zháňame peniaze na dokončenie filmu do kinodistribúcie, odpremiérovanie ho na zaujímavom filmovom festivale v zahraničí a v roku 2025 by už mohol byť pripravený aj pre verejnosť.
Aké sú vaše ďalšie plány?
Rád by som točil ďalej filmy v Košiciach a rád by som sa tu vrátil. Uvidíme, čo bude ďalej, pretože by som chcel skúsiť natočiť v Košiciach hraný film.
Vraj ste si prešli celú maratónsku trať peši predtým, ako ste točili film. Ktoré miesta sa vám páčili najviac, čo bolo najkrajšie?
Prešiel som 42 kilometrov trate a obidva okruhy, aby som to mal nachodené a videl dráhu v rôznych svetelných podmienkach. Pre moje filmárske oko je najkrajšia cesta po „Mojzeske“. Keď vidíte Starú radnicu pred sebou a kráčate alejou smerom k Šrobárke. Je to krásna cesta.
Aké sú vaše ďalšie filmárske plány do budúcnosti?
Prvoradou úlohou je urobiť z maratónu festivalový film. Čaká nás tam veľa práce na hudbe a na zvuku. Zároveň sme začali točiť film o medveďoch v Bulharsku. Bude to hraný film a momentálne sa ideme do Bulharska pozrieť na prvé obhliadky. S mojím najnovším filmom Wishing on a Star (2024) nás čaká cestovanie a návštevy filmových festivalov po svete.
(BJ)
