Narodila sa 22. decembra 1919 počas najväčšieho židovského sviatku – Chanuky, dva dni pred najväčším sviatkom kresťanov – Vianocami. Akoby dátum narodenia predurčil jej cesty životom. O pár dní sa Košičanka Magda Zadorová dožije 104. narodenín.
Tohto roku si v rámci osláv Dňa mesta prevzala v dobrej nálade a so širokým úsmevom verejné ocenenie – Plaketu primátora mesta Košice za prínos pri šírení vzájomnej úcty, kultúry vo vzťahoch, ale aj v oblasti vzdelávania, najmä v individuálnej výučbe cudzích jazykov.
S tromi sestrami zázrakom prežila peklo holokaustu. Rodičia, starší brat Miklóš a najmladšia sestrička Marta sa domov už nikdy nevrátili.
S tetou Magdou sa poznáme dlhé roky. A rovnako dlhé roky odmietala o svojej celoživotnej traume rozprávať, pripomínať si permanentný strach o holý život, oživovať desivé sny. No nakoniec predsa len načrela do svojich spomienok.
„Nechápem, ako môže niekto popierať strašné fakty o holokauste. Stále rozmýšľam, kde sa vlastne našlo v ľuďoch toľko nenávisti, že milióny nevinných posielali do plynových komôr. Len preto, že boli iní? A nerozumiem, kde sa tá nenávisť berie v niektorých aj dnes. Holokaust nie je len zlý sen. Je to, bohužiaľ, skutočnosť, ktorá by sa už nikdy nemala zopakovať.“
Šťastné detstvo
Magda Zadorová prežívala detstvo a mladosť v 1. Československej republike. Mnohojazyčné Košice zažívali v 20. a 30. rokoch nebývalý rozkvet. Začala sa výstavba obytných domov, infraštruktúry, vznikali nové školy, mesto sa postupne stávalo priemyselným, spoločenským a kultúrnym centrom mladého štátu ako protiváha Bratislavy.
Darilo sa aj rodine Sternovcov. Otec mal prosperujúcu firmu s 15 zamestnancami na spracovanie morských rýb. Dovážali ich od Severného mora v sudoch naložené v soli. Bola to síce len sezónna práca od septembra do Veľkej noci, pretože v tom čase nejestvovali kvalitné chladiarenské zariadenia, ušetrené peniaze však stačili na slušné živobytie celej rodiny počas zvyšku roka. Magda a jej súrodenci prežívali šťastné detstvo.
Sklamanie
„Najskôr som chodila do maďarskej ľudovej školy na Hunyadiho ulici (dnes Timonova). Otecko mi ale hovoril – dievča, keď sa chceš uplatniť v tomto štáte, musíš mať slovenské školy. Dodnes sa čudujem, ako ma mohli prijať do Prvého slovenského reálneho gymnázia, keď som ani poriadne nevedela po slovensky…“
Na gymnáziu boli výborní profesori, väčšinou Česi. Magdu bavili jazyky. V škole mala latinčinu, nemčinu a francúzštinu, otec jej zaplatil aj súkromné hodiny angličtiny. Maturovala v roku 1938. Bol to posledný maturitný ročník.
Na jeseň v roku 1938 sa Košice na základe Trianonskej dohody stali súčasťou Maďarska. A 11. novembra vstúpili do Košíc maďarské vojská na čele s regentom, admirálom Miklósom Horthym na bielom koni…
Väčšina Košičanov ho nadšene vítala. Pred hotelom Schalkház postavili slávobránu s nápisom Isten Hozott (Boh ťa vítaj)!
„Ja som bola veľmi sklamaná. Prijali ma na Karlovu univerzitu v Prahe, kde som chcela študovať nemčinu a francúzštinu. A bolo jasné, že nikam nepôjdem… Keď sme išli
s mamou kúpiť do mesta kufor, bolo to niekedy v auguste, stretla som priateľku. A tá hovorí: Načo to kupujete, nevidíte, čo sa deje…?“
Represálie
Kým na území Maďarska, ku ktorému boli pričlenené aj Košice, žili Židia spočiatku relatívne slobodne, na Slovensku, ktoré bolo vyhlásené ako samostatný štát 14. marca 1939, vládol od jeho vzniku tvrdý antisemtizmus. Slovenská vláda vydala 9. októbra 1941 tzv. Židovský kódex, prvý transport Židov do vyhladzovacieho tábora vypravili z Popradu už 25. marca 1942.
„My sme išli z Košíc do Osvienčimu tretím transportom až 24. mája 1944. Mali sme teda dva roky života navyše…“
Aj v Košiciach sa začali represálie židovského obyvateľstva. Židia mali zakázané chodiť do kina, divadla, na kúpalisko, museli odovzdať rádiá, šperky, kožušiny, deti vyhodili zo škôl, dospelých zo zamestnania, nemohli podnikať, všetci museli nosiť na oblečení žltú Dávidovu hviezdu. Aby odbremenila otca a mamu, začala štrikovať a šiť paplóny.
Na fiakri do pekla
Sternovci žili v rodinnom dome na ulici Tibora Patakyho (dnes Palárikova). Spolu so susednými ulicami ju mesto uzavrelo a v marci 1944 vytvorilo geto, ktoré nikto nemohol opustiť. Každý deň vychádzali nové diskriminačné vyhlášky.
„Naša mama bola fešanda, inteligentná, aktívna žena. Zrazu akoby sa opustila, akoby bola paralyzovaná. Nechcela veriť, že čo sa deje, môže byť pravda. Takže ja som musela vziať rodinné kormidlo do rúk. Presťahovala som sa z ukrajinského mesta Ťačovo, kde som sa vydala a žila, späť do mojich milovaných Košíc.“
Sternovci spolu s ďalšími Židmi museli 25. apríla 1944 na základe vyhlášky mesta opustiť svoj dom a odísť do zberného tábora v starej tehelni na dnešnej Moldavskej ceste.
„Pamätám si, že sme s najnutnejšou batožinou nasadli na fiaker, ktorý nás tam odviedol. Nik nemohol tušiť, že je to cesta do pekla. V tábore nám nejaký komandant povedal, že pôjdeme pracovať do Poľska. Moja mamka sa veľmi potešila. Myslela si, že v tábore stretne sestru, ktorú odvliekli z Bardejova pred dvoma rokmi. Chudina, netušila, ako strašne sa mýli,“ zliepa spomienky pani Magda.
Dievčatá s peknými očami
Od 16. mája do 3. júna 1944 vypravili z Košíc do Osvienčimu päť transportov. Z 15 707 „cestujúcich“ sa vrátilo necelých 600.
Magda s mamou a tromi mladšími sestrami sa ocitli v treťom transporte 24. mája. Otca s bratom Miklósom deportovali do pracovných táborov.
„Pri rozdeľovaní v tábore smrti poslal Mengele mamu, Martu a Juditu na jednu stranu, mňa s Alicou na druhú. Kričala som na Juditu, aby prišla k nám. Nebadane sa jej podarilo prekĺznuť. Mamu a Martu sme už nikdy viac nevideli… Ešte dnes mám pred očami železničiara, ktorý to smutné divadlo sledoval. Čudne sa uškŕňal a rukou si prešiel po krku. Naznačoval, že to je náš koniec.“
Po štyroch hrôzostrašných mesiacoch strávených v tábore smrti vyberali mladé židovky na prácu do pracovného tábora neďaleko Auschwitzu. „Prišiel nejaký dôstojník a povedal, že chcú dievčatá s peknými očami a šikovnými rukami. Vybral aj mňa. Nástojila som, aby išli so mnou aj moje sestry. Podarilo sa. Pracovali sme v továrni na výrobu pušného prachu. To nás asi zachránilo.“
Blížil sa front a nacisti potrebovali tábor vyprázdniť. Tri sestry spolu s ďalšími 50 dievčatami presunuli do továrne na výrobu pušného prachu v Gleiwitzi.
Najťažšie týždne
Dňa 19. januára 1945, v deň keď sovietske vojská oslobodili Košice, čakali tri sestry najťažšie dva týždne – cesta vlakom smrti do tábora Mauthausen. Strastiplná púť v otvorených vagónoch pri dvadsaťstupňových mrazoch preriedila rady väzenkýň.
„Našťastie, pred odchodom sme si vzali zo skladov chlieb a oblečenie. To nás zachránilo. Nemali sme ale vodu, a tak sme si ju vyrábali z roztopeného snehu…“
Tábor v Mauthausene bol však preplnený. Čakala ich ďalšia cesta do koncentračného tábora v Ravensbrücku.
„Tam sme zažili zázrak – koniec vojny a stretnutie s našou ďalšou sestrou Editou. Išli sme si oči vyplakať od šťastia…“
Návrat domov
Aj keď mali po konci vojny možnosť vycestovať do viacerých krajín, vrátili sa do rodných Košíc. „Vedeli sme, že mamu s Martou už nikdy neuvidíme. Ale dúfali sme, že otec s Miklósom prežili a vrátia sa. Až tu sme sa dozvedeli, že už nežijú… Dom sme našli vyrabovaný, ostal len nábytok v jedálni, ktorý bol veľmi ťažký. Ale boli sme doma!“
Do Košíc sa vrátil aj manžel Andrej. Rok po svadbe musel nastúpiť do pracovných jednotiek maďarskej armády. „Štyri roky som nevedela o ňom nič. Bála som sa, že sa už nikdy neuvidíme…“
Nezlomná vôľa žiť
Magda Zadorová si snaží udržiavať duševnú sviežosť, brilantnú pamäť, životný optimizmus a zmysel pre humor vďaka nezlomnej vôli žiť.
Pri oslavách storočnice si pripila pohárom piva: „Milí moji, radšej mať pivo v žalúdku ako vodu v pľúcach,“ rozosmiala gratulantov.
Pred koronou ešte stále učila angličtinu, týždenne aj desať hodín, denne komunikovala cez skype so synom Ivanom, ktorý žije v USA, jeho rodinou a príbuznými v Izraeli. „Mám priateľov, počítač, televíziu, rádio, mám knihy, časopisy, nestačím ani prečítať všetko, čo by som chcela. Ja sa nikdy nenudím…“
Aj keď je spoločenský človek a rada má svoju rodinu a priateľov, o trištvrte na šesť do štvrť na sedem ju nikto nesmie vyrušovať. Donedávna v televízii totiž vášnivo sledovala vedomostnú súťaž Duel. „Keď viem odpovedať aspoň na desať z tridsiatich otázok, mám dobrý deň…“
Zdroj: Mikuláš Jesenský
Titulná foto: Veronika Janušková
