Dokázal vytvoriť fascinujúce dielo napriek, alebo práve kvôli nepriazni režimu i tragickým okolnostiam svojho života. Jeho sochy sú neodmysliteľnou súčasťou a zároveň ozdobou verejného priestoru Košíc. Minulý mesiac uplynulo 100. rokov od narodenia a 10. výročie úmrtia aj v európskom kontexte výnimočného sochára Jána Mathého.
Na severe Košíc vyrástlo v šesťdesiatych rokoch jedno z prvých povojnových sídlisk. Námestiu dominuje fontána s monumentálnym súsoším Odpočívajúca rodina. Od roku 2013 nesie meno jeho tvorcu, ktorý sa uznania dočkal až na sklonku života. Súsošie, ktoré obsahuje autorovo posolstvo dobra, lásky a nádeje, vytvoril pred takmer šesťdesiatimi rokmi.
„Jano bol Košičanom telom i dušou – tu sa narodil, prežil 90 rokov i zomrel. Bol nesmierne skromný. Nikdy sa nikomu nevnucoval, netúžil po zásluhách, väčšinu života prežil sám vo svojom ateliéri. Svojimi sochami nič nepopisoval, neznázorňoval. Vyjadroval nimi svoj vnútorný svet, podstatu života. Keď zomrel, Venuša práve prechádzala kotúčom Slnka. Stáva sa to raz za takmer 250 rokov. Je v tom úžasná symbolika – predsa Venuša je symbolom krásy a lásky…,“ približuje charakter Jána Mathého jeho manželka Eva. Spolu prežili 53 rokov.
Hľadanie
Ján Mathé sa dožil prvej samostatnej výstavy až v roku 1984 v Bratislave. Mal 62 rokov.
O rok neskôr plánovanú reprízu v rodných Košiciach, kde prvý povojnový sochár z východného Slovenska s akademickým vzdelaním žil a tvoril, vedenie Východoslovenskej galérie odmietlo. Mal už dokonca pripravený aj katalóg. Musel čakať ďalšie dva roky.
Sochár sa programovo odmietal podriadiť doktríne socialistického realizmu. Zvolil si vlastnú, ťažšiu cestu hľadania.
„Napriek tomu som nikdy nepočula, že by sa bol sťažoval na kolegov, ktorí žali úspechy, alebo na podmienky, v ktorých tvoril. Nikdy nikomu nič nevyčítal. Dokonca rešpektoval kolegov, ktorí na rozdiel od neho žili z Leninov, Gottwaldov či z monumentálnej budovateľskej a pomníkovej tvorby,“ spomína manželka.
Viera
Výtvarné začiatky Jána Mathého sa spájajú s pitevňou.
Jeho otec, pôvodným povolaním baník, bol osobným kočišom riaditeľa Štátnej nemocnice v Košiciach, neskôr zriadencom prosektúry. Mathéovci, ako väčšina rodín zamestnancov, predovšetkým českých lekárov, ktorí za prvej republiky prišli na východ Slovenska budovať zdravotníctvo, žili priamo v areáli nemocnice.
Otec občas zaviedol najstaršieho zo štyroch detí, do pitevne. „Robil to veľmi citlivo. Chcel mu ukázať, aký je život krehký. Tam Jano kreslil ľudské telo, študoval anatómiu,“ hovorí manželka.
Počas štúdia na Premonštrátskom gymnáziu v Košiciach, ktorého žiakom bol aj spisovateľ Sándor Márai, objavil jeho veľký talent učiteľ kreslenia József Nádaskay, absolvent Vysokej školy výtvarnej a pedagogickej v Budapešti. Zadarmo sa mu venoval aj mimo vyučovania.
„Dostal nielen výborné výtvarné základy, ale osvojil si aj princípy morálky, humanizmu a viery, ktorá ho sprevádzala celý život. Nikdy, za žiadnu cenu sa jej nespreneveril,“ vysvetľuje Eva Mathéová.
Pacifista
Po Viedenskej arbitráži v roku 1938 pripadla veľká časť južného Slovenska vrátane Košíc Maďarsku. Čerstvého maturanta Jána Mathého obliekli na jeseň 1943 do uniformy maďarskej armády a po absolvovaní dvojmesačného výcviku ho s jednotkou vyslali do prvej línie východného frontu na Ukrajine. Ján Mathé utrpel na bojisku ťažké zranenie.
Len čo sa mu stihli v Győri zhojiť rany, rozhodol sa dezertovať. Spolu so skupinkou maďarských vojakov prešli cez Rakúsko až do Pockingu pri rakúsko-nemeckých hraniciach. Mesto už mali v rukách Američania. Hrôzostrašná vojna sa skončila.
Hneď po návrate do Košíc modeluje kompozíciu Hrôzy vojny.
„Ešte pred pár rokmi ho prenasledovali ťažké sny, nechápal, ako sa môžu ľudia navzájom vraždiť. Stal sa z neho pacifista, odporca akéhokoľvek násilia. Aj keď bol celý život bojovník, stále bojoval za niečo, nie proti čomusi.“
Zmena mena
Na jeseň v štyridsiatom piatom prvýkrát po vojne otvárali svoje brány pražské vysoké školy. Ján Mathé bez váhania cestuje za svojím snom – Akadémiou výtvarných umení. Prijímačky však zmeškal.
Nad chlapcom v jednoduchom obleku, ktorý mu mama ušila z vojenskej uniformy, sa zľutoval vrátnik.
„Zohnal mu hlinu a akéhosi človeka, ktorého mal modelovať. Jano na tom pracoval dva dni. Vrátnik bol nadšený. Kamsi zavolal, prišiel nejaký pán, poobzeral model a povedal. Tak teba si beriem. Bol to profesor Otakar Španiel. Využil svoje právo prijať jedného študenta mimo prijímačiek.“
Študent Mathé sa stal obľúbencom, dokonca aj pobočníkom významného českého sochára, rezbára a medailéra, žiaka Josefa Václava Myslbeka na pražskej akadémii a Alexandra Charpantiera v Paríži.
„Jana mal veľmi rád. Ako frankofil dokonca zmenil aj jeho meno. V rodnom liste má v priezvisku dĺžeň aj na ‚a‘, on ho zrušil. Vraj Mathé znie lepšie po francúzsky. Tak mu napísali meno aj na diplom,“ usmieva sa sochárova manželka.
Rodina
Päťročný pobyt v Prahe formoval mladého sochára aj duchovne.
Popri štúdiu sa stáva členom katolíckeho krúžku Rodina. Jeho „mamou“ je profesorka dejín umenia Růžena Vacková, „otcom“ významný teológ, historik umenia a filozof Josef Zvěřina.
Růženu Vackovú odsúdili v roku 1952 v politickom procese Mádr a spol. za „vyzvedačstvo a vlastizradu“ na 22 rokov väzenia, v ktorom strávila skoro 16 rokov. V tom istom roku za ten istý „zločin“ vymerali Josefovi Zvěřinovi rovnaký trest. Prepustili ho v roku 1965. Obaja boli medzi prvými signatármi Charty 77.
Keď sa Mathé dozvedel, že komunistický režim posadil týchto skvelých ľudí za mreže, ešte viac sa v ňom utvrdil názor, že musí ísť vlastnou cestou, cestou slobody ducha, keď sa nechce spreneveriť vlastnému presvedčeniu.
Žil vďaka priateľom
V 60. a 70. rokoch sa ešte vášnivejšie pohrúžil do voľnej tvorby. A hoci nikdy nebol v komunistickej strane a jeho viera v Boha či neochota prijať ideológiu budovateľov socializmu boli známe, dostával veľké zákazky na monumentálne sochy či súsošia v exteriéroch novobudovaných sídlisk.
Dodnes zdobia jeho diela obytné súbory na Severe, Terase, na sídlisku Nad jazerom.
„V čase mohutnej výstavby Košíc musel investor dať dve percentá z celkovej investície na umenie. Jano žil vďaka svojim priateľom, spolužiakom z gymnázia – architektom, ktorí rozpoznali jeho umelecké a ľudské kvality. Práve v úzkej spolupráci s architektmi je začiatok košického špecifika – moderného exteriérového výtvarného umenia,“ hovorí Mathéová. „Oni to už nejako na ideologickej komisii, ktorá projekty schvaľovala, obhájili. Nebyť ich, dodnes by boli jeho sochy v podobe modelov uzavreté v ateliéri.“
Plod života (tvojho)
Jedným z vrcholných diel Jána Mathého je Plod života.
Evidentnú analógiu s kresťanskou Madonou, neprehliadnuteľnú, takmer dvojmetrovú bronzovú sochu na travertínovom podstavci, osadili v roku 1976, teda v časoch najtvrdšej normalizácie, na sídlisku Nad jazerom.
„Zaslúžil sa o to architekt Michal Baník. Čo je zlé na zrode života? Veď rodina ja základná bunka socializmu, argumentoval pred komisiou! A bolo to!“
Socha po viac ako tridsiatich piatich rokoch zarástla stromami, ktoré ju dokonale ukryli. Akýsi „milovník umenia“ si ju už aj pripravil na transport.
„V poslednej chvíli ju zachránil kunsthistorik Gabriel Kladek. Plod života uložil v depozite…“
Nehoda
V lete 1967 sa manželia Mathéovci chystali na cestu do Rumunska. Sochár celú noc pred cestou pracoval, manželka ráno balila veci do ich Škody Tudor.
„Bola to moja chyba…,“ vyčíta si dodnes Eva Mathéová. „Mali sme sa v Budapešti stretnúť so známymi z Anglicka a spoločne pokračovať do Rumunska. Čas nás tlačil. Chudák Jano, ešte ráno na poslednú chvíľu menil koleso.“
Cestou koleso odpadlo. Dostali sa do protismeru a vrazili do stromu.
V Miškolci ťažko zranenému vodičovi robili trepanáciu lebky. Niekoľko týždňov bol v kóme, bojoval o život.
Keď prišiel k vedomiu, nevedel rozprávať, bol ochrnutý. Všetko sa musel učiť od začiatku. Len vďaka nesmiernej trpezlivosti a nasadeniu manželky Evy, povolaním lekárky, sa dostal z najhoršieho.
„Každý ho odpísal. To bolo šťastie v nešťastí. Mal pokoj, robil si svoje veci. Aj prácou sa liečil. Navyše jeho umelecký vývoj šiel ešte ďalej.“
Henry Moore
August 1968. Ďalšia tragédia. Československo obsadili vojská Varšavskej zmluvy.
O mesiac neskôr dostal Ján Mathé zásielku z Veľkej Británie. V obálke bol katalóg z výstavy svetoznámeho britského sochára Henryho Moora v Tate Gallery. A na katalógu rukou napísaný text: „Pre Jana Mathého so želaním všetkého najlepšieho…,“ a podpis autora.
„Udržiavali kontakt. Henry Moore mu aspoň takýmto spôsobom chcel vliať novú silu a optimizmus.“
S Moorom sa Mathé s manželkou prvýkrát osobne stretli v jeho sídle pri Londýne v roku 1977.
„Práve mal v ateliéroch amerických kunsthistorikov, ktorí pripravovali jeho výstavu v Spojených štátoch. Nechal ich tak a venoval sa nám. Mohli sme chodiť po ateliéroch, pozrieť si jeho diela. Bol to nesmierne skromný a pokorný človek. Ako môj muž. Možno preto si rozumeli.“
Aký vplyv mal kontakt so slávnym britským sochárom na tvorbu Jána Mathého? „Nemyslím si, že by ho Jano kopíroval. Mám však pocit, že Henry mu ešte viac rozprestrel krídla…“
Mikuláš Jesenský
Foto: Miro Vacula
