Stará jazdiareň bola postavená ako súčasť košického kasárenského komplexu. Od svojho vzniku v roku 1887 objekt slúžil ako jazdiareň delostreleckých kasární. Košice boli v tom čase nazývané aj ako kasárenské mesto.
V roku 1869 sa nachádzalo v meste päť vojenských stavebných komplexov, v roku 1911 ich už bolo devätnásť. Podľa údajov, ktoré publikoval maďarský historik Ernő Deák, mali Košice v roku 1900 35 586 stálych obyvateľov a 4 516 príslušníkov ozbrojených zložiek, čo tvorilo 13,20 % z celkového počtu obyvateľov Košíc. Ozbrojené zložky tvorilo 3 541 vojakov c. a k. armády, 829 uhorských vlastibrancov (honvédstvo) a 146 žandárov.
Delostrelecké kasárne sa začali stavať na mieste zvanom glacis, za niekdajším mestským opevnením pozdĺž západnej strany mesta, kde kedysi boli vodné priekopy a obranné opevnenie.
Pôžička na výstavbu
Najstaršie zmienky o plánovej výstavbe sú z roku 1883, kedy mestská rada rokovala o umiestnení komplexu budov a potrebe vyhotoviť plány výstavby a rozpočet. V hlasovaní členovia rady rozhodli, že kasárne postavia buď v priestoroch horného a dolného glacis, alebo na Pesti út /Peštianskej cesta, dnes Južná trieda/.
O tri roky neskôr, 12. októbra 1885, mestské zastupiteľstvo slobodného kráľovského mesta Košice sa rozhodlo vybrať amortizačnú pôžičku 350 000 zlatých na dobu 50 rokov na financovanie kasárenského komplexu. V januári 1886 na zasadnutí zastupiteľstva schválili detailné plány delostreleckých kasární s nákladom 400 000 zlatých.
Dokumenty predložili vláde so žiadosťou o súhlas na vybranie pôžičky na túto investíciu. Pôžičku schválilo ministerstvo vnútra a so stavbou nových kasární v Košiciach sa mohlo začať.
Rýchle tempo prác
Delostrelecké kasárne vybudovali za dva roky (v rokoch 1886-1887). Samotnú stavbu jazdiarne pre potreby delostreleckého útvaru, vrátane stajní pre kone, projektoval architekt A. Soukup. Zaujímavosťou je, že okrem lavíc, rámov okien a dvier nemalo byť v interiéri nič z dreva, a tak malo „zmiznúť nebezpečenstvo ohňa“. Na projekte delostreleckej kasárne sa stretávame s menami architektov Petra Jakaba, Michala Répászkého a Jozefa Langa.
Miestne noviny už dňa 23. októbra 1886 hlásili, že: „Stavba delostreleckej jazdiarne pokročila už tak ďaleko, že by mohlo dôjsť k osadeniu strechy, keby tu už boli železné komponenty; tieto majú prísť koncom tohto mesiaca. Rýchle ukončenie stavby je vďaka urýchlenej činnosti staviteľa Petra Jakaba, ktorý už práve sčasti položil alebo zahájil základy ďalších kasárenských budov.“ O necelý mesiac ale konštatovali, že: „Jeden z dvoch strešných profilov už ťažko zložených na múroch jazdiarne sa včera zrútil pravdepodobne v dôsledku nedbanlivého prepojenia a pri páde strhol so sebou aj druhý.“
V marci 1887 mesto Košice uzavrelo poistnú zmluvu na novostavbu delostreleckej jazdiarne. Po vypuknutí požiaru v šope vlastibraneckých (honvédskych) jazdeckých kasární dňa 21. mája 1887 poslúžila nová jazdiareň na ustajnenie koní miestnej posádky husárov. Na jeseň 1887 dostaval staviteľ Peter Jakab delostrelecké kasárne. V tom čase ich Košičania nazývali „malými kasárňami“, „veľké“ boli na Kasárenskom námestí.
Drezúra koní i výstavný priestor
Jazdiareň slúžila primárne na drezúru vojenských koní s ohľadom na ich využitie v záprahu. Príležitostne v nej usporiadali karusel, čiže slávnostnú prehliadku jazdeckého umenia, spočívajúcu v predvádzaní jazdeckých zručností armádnych dôstojníkov.
Krytá jazdiareň poslúžila aj ako priestor na organizovanie výstav. V dňoch 1. až 9. septembra 1922 sa stala hlavným výstavným pavilónom Hospodárskej a priemyselnej výstavy východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi, kde prezentovali svoje výrobky firmy ťažkého a automobilového priemyslu.
Prestavba na športovú halu
Po druhej svetovej vojne stratila jazdiareň svoj význam a bola odčlenená od areálu Malinovského kasární. V rámci akcie „Z“ sa v roku 1957 pristúpilo k jej svojpomocnej prestavbe na krytú športovú halu. Projektantom a technicko-stavebným dozorom nad touto stavbou sa stal Rudný projekt, konkrétne Ing. Mičinský, a patrónom za Mestský národný výbor v Košiciach námestník predsedu MsNV František Mihočík. Okrem výstavby tribún s kapacitou 2500 divákov, športovej plochy, pódia, šatní a sociálnych zariadení drevené okná nahradili sklobetónovými tvárnicami. Hala sa okrem športových podujatí mala využívať aj na kultúrne účely. Po prestavbe budovu nazvali Športová hala.
Na južnej strane haly v roku 1962 pristavali administratívnu budovu telovýchovných orgánov. Nasledujúce obdobie slúžila táto hala na organizovanie športových podujatí, hlavne basketbalových stretnutí, ale mesto tu organizovalo aj kultúrne podujatia.
Peter Anna, Michal Tunega, Archív mesta Košice
Lichôtka sovietskeho trénera
Zaťažkávacou skúškou novej športovej haly bol priateľský basketbalový zápas medzi domácim mužstvom košickej Jednoty s majstrovským sovietskym tímom Žalgiris Kaunas. Odohral sa 5. decembra 1957 a skončil výsledkom 88:66 pre hostí. Zaujímavé stretnutie sledovalo 1800 platiacich divákov. Tréner hosťujúceho mužstva skonštatoval „V Košiciach budete mať jednu z najkrajších hál. Domnievam sa, že to bude mať vplyv aj na výkonnosť mužstva Jednoty, ktoré má predpoklady sa zlepšiť.“ Týmto zápasom s začala písať nová „športová“ kapitola dejín tejto stavby.
(MT)
