Pre legendárneho športového komentátora Jozefa Jarkovského bol svetový hokejový šampionát v Rige posledný
Jeho nezameniteľný, mierne zastretý hlas, vášnivé, emóciami a zaujímavosťami prešpikované komentovanie podporené dokonalou znalosťou slovenčiny a reálií, pozná hádam každý fanúšik hokeja.
V roku 2007 ako prvý slovenský žurnalista získal ocenenie Komisie ľadového hokeja pri Medzinárodnej asociácii športovej tlače, o desať rokov neskôr sa stal spolu so Stanislavom Dutkom, Dušanom Gabánim, Jozefom Kšiňanom a Karolom Polákom (in memoriam) prvým držiteľom Ceny Gabriela Zelenaya. Jozef „Gigi“ Jarkovský komentoval pre RTVS aj nedávny svetový šampionát v Lotyšsku.
Viackrát si sa vyjadril, že definitívne končíš, že si potrebuješ oddýchnuť. Aj počas nedávnych majstrovstiev sveta v hokeji si mi povedal, že toto je tvoj posledný šampionát.
V Lotyšsku som len zaskakoval kolegu, ktorý sa na šampionáte nemohol z vážnych dôvodov zúčastniť. Na veľké podujatia už v poslednom čase naozaj nechodím. Stále som svoje rozhodnutie odkladal, no po olympiáde v Soči pred siedmimi rokmi som si povedal – stop, stačilo. No a pred dvomi rokmi, keď boli dejiskom šampionátu Košice, som mohol ísť na zápasy v papučkách, keďže pri Steel aréne bývam. Logicky, že som tam nemohol chýbať.
Dôvod tvojho rozhodnutia?
Hoci sa to nezdá, ale veľké turnaje sú nesmierne vyčerpávajúce a s pribúdajúcimi rokmi to bolo stále ťažšie. Keď som bol mladší, robil som si meter ako na vojenčine a tridsať dní pred majstrovstvami som ho začal deň po dni, každý večer strihať. Čakal som na začiatok každého turnaja ako na božie zmilovanie. Smejem sa sám zo seba, ale na posledných veľkých podujatiach som si strihal meter, aby som vedel, kedy sa konečne skončia…
Bol si odchovaný na tzv. československej reportérskej škole, ktorú tvorili také osobnosti ako Gabo Zelenay, Rudolf Gallo či Karol Polák. Ktorá z nich bola pre teba vzorom a v čom?
V našich končinách to už vyznieva ako klišé, ale mojím veľkým vzorom bol legendárny Karol Polák. Zoznámili sme sa v Košiciach na Medzinárodnom maratóne mieru a dovolím si tvrdiť, že sme sa stali priateľmi. Bol to veľký profesionál. Nikdy nič nepodcenil – počnúc odbornou prípravou na prenos, cez detailnú znalosť reálií až po dokonalý jazykový prejav. Keď som použil nesprávny zvrat či slovo, nejaký bohemizmus, Karol mi hneď zavolal a upozornil ma na chybu. Rovnaký prešľap som už neurobil nikdy v živote. Skrátka, vďaka Karolovi a jeho „školeniam“ som sa vypracoval na reportéra, ktorého, dúfam, ľudia radi počúvajú.
Pamätáš si na svoj prvý priamy prenos?
Konkrétne na svoj prvý živý prenos si nespomeniem. Čo ma veľmi mrzí, dokonca si nepamätám ani na prvý medzištátny hokejový zápas. Slovenská hokejová reprezentácia vznikla po rozpade Česko-Slovenska v roku 1993. Mal som obrovské šťastie, že som bol pri tom. Prvý veľký turnaj, ktorý je zaznamenaný v histórii slovenského hokeja ako jeho začiatok v pravom slova zmysle, bola predolympijská hokejová kvalifikácia v anglickom Sheffielde, ktorú sme vyhrali. A ja som mal možnosť našu úspešnú cestu na olympiádu do nórskeho Lillehammeru komentovať. Bola to moja prvá olympiáda. Vtedy som našiel zmysel svojej práce, života, uvedomil som si, že budem robiť niečo, čo ma baví a po čom som od detstva túžil.
Bol si očitým svedkom veľkých víťazstiev i trpkých prehier, nespútanej radosti i hlbokého smútku našich hokejistov. Tvoj najsilnejší komentátorský zážitok?
Bolo ich veľmi veľa – pozitívnych i negatívnych. Medzi najkrajšie patria okrem postupu a účinkovaniu na olympiáde v Lillehammeri, úspešné zvládnutie boja o účasť v elitnej svetovej špičke, do ktorej sme sa museli po rozdelení Československa krvopotne prepracovať z kategórie C, aj majstrovstvá sveta v roku 2000 v Petrohrade, kde sme prekvapili celý hokejový svet výbornou hrou a ziskom striebra. V štvrťfinále sme vypráskali USA, v semifinále sme porazili Fínov, žiaľ, finále sme prehrali s Čechmi 3:5. Bola to naša prvá medaila. Samozrejme, najsilnejším zážitkom bol pre nás zlatý šampionát v roku 2002 vo Švédsku.
Najväčšie sklamanie?
Azda najväčšie rozčarovanie sa viaže k olympiáde v roku 2010 vo Vancouveri. Mali sme najsilnejší výber nabitý hráčmi z NHL a hrali sme aj najkrajší hokej. V boji o bronz sme viedli nad Fínmi po dvoch tretinách 3:1, poslednú časť sme však prehrali 0:4. Bol som si istý, že domov pôjdeme s bronzom, že to je vyvrcholenie aj mojej roboty. Žiaľ, stalo sa, čo sa stalo.
Novinárčina je ako droga, ktorá si vyžaduje od človeka totálne nasadenie bez ohľadu na čas, miesto, rodinu. Ako sa ti s tým podarilo vysporiadať?
Nikdy som nenašiel rovnováhu medzi prácou a voľným časom. Novinár rozmýšľa nad svojou robotou permanentne, ešte sa mu o nej aj sníva. Koľkokrát som sa v noci zobudil a premýšľal, čo bude ráno. Novinárčina je síce atraktívne, ale zároveň extrémne náročné povolanie. Mal som však šťastie, že manželka je režisérkou v rozhlase, vedela ma teda pochopiť, aj keď sa čudujem, ako to všetko mohla znášať a vôbec vydržať so mnou. Málokto si uvedomuje, že šport sú najmä pracovné víkendy, tisíce ciest, reportáží, vysielaní, desaťtisíce hodín príprav. Vyvažoval som to nejakým športom, kultúrou, sem-tam pivom s kamarátmi.
Je práca reportéra pre teba stres, alebo si si ju dokázal aj užívať?
Aj keď som to nikdy nedal najavo, napriek skúsenostiam som pred každým zápasom prežíval stres, akúsi žalúdočnú nervozitu, celý život ma ovládal tvorivý nepokoj, ktorý človeka nesmierne vyčerpáva. Zrejme to pramení z pocitu zodpovednosti. Keďže som pracujúci dôchodca, posledné roky si prácu užívam, každý hokej, každý futbal je pre mňa už sviatkom.
Čo si vyžaduje športová žurnalistika od adepta tohto remesla?
Keď som istý čas externe vyučoval športovú žurnalistiku na univerzite v Košiciach a v Prešove, zistil som, že len minimum študentov má predpoklady na túto prácu. Chýbal mi u nich všeobecný prehľad o športe, naozajstný záujem o toto povolanie. Pre žurnalistiku, nielen športovú, je nesmierne dôležité, aby
novinár nebol povrchný. A čo sa týka komentátorov, som veľmi citlivý na jazykový prejav, štylistiku, prehrešky ma dodnes vytáčajú.
Nie som zrejme jediný, kto oceňuje nielen tvoju profesionalitu, ale aj vášeň, emócie, temperament, ktoré do tejto práce vkladáš…
Som jednoducho emočne tak nastavený. Snažím sa poslucháčovi nielen čo najvernejšie priblížiť dianie na ľade, vtiahnuť ho do atmosféry, ale prebudiť aj v ňom emócie. Stáva sa, že po zápase sa mi telefonicky ozvú fanúšikovia a poďakujú mi. Aj teraz počas šampionátu mi zavolal do Rigy jeden mladý muž zo Sene. Z rozhovoru vyplynulo, že je nevidiaci. Povedal mi, že vďaka mne ten hokej videl! No a to je pre mňa najväčšie vyznamenanie! Uvedomil som si, že moja práca má zmysel.
Mikuláš Jesenský
