Novým šéfarchitektom mesta sa stal Čech Petr Kropp
Prišiel, videl, zvíťazil. Košice majú od 11. októbra nového hlavného architekta. V ten deň nastúpil do funkcie Petr Kropp, rodák z českého Sokolova, ktorý takmer tri desaťročia zbieral skúsenosti v renomovanej architektonickej agentúre v hlavnom meste Holandska a posledné štyri roky ako hlavný architekt v Karlových Varoch. Spomedzi štyroch uchádzačov ho vybrala komisia zložená z odborníkov, zástupcov mesta a poslancov mestského zastupiteľstva.
Vyštudovali ste stavebnú priemyslovku, odbor pozemné stavby v Karlových Varoch, po strednej škole ste sa uchádzali o štúdium architektúry v Prahe a v Brne, ale, ako ste povedali v jednom z rozhovorov, neprijali vás pre nie najlepší kádrový profil. Z akej rodiny pochádzate?
Dve tretiny našej rodiny boli sudetskí Nemci. Samozrejme, mali sme príbuzných na západe, môj strýko emigroval v roku 1968. Moji rodičia, na rozdiel od väčšiny tamojšieho obyvateľstva, neboli odsunutí do Nemecka. Jednak vďaka tomu, že ovládali dobre češtinu a aj preto, že môj dedko, otec z mamkinej strany, bol lekár a lekárov v tom čase bolo v pohraničí málo. Moji rodičia sa snažili s nami doma hovoriť po nemecky, hoci to nebolo práve kóšer, v škole a medzi deťmi sme hovorili po česky. Do tohto prostredia som sa v 60. rokoch narodil, takže som vyrastal v česko-nemeckej kultúre. Dá sa teda povedať, že som bol multikultúrne vychovaný.
Ako ste sa dostali k stavbárčine a architektúre?
Nepriamo ma k tomu viedol otec. Bol síce strojár, technik, pracoval v textilnom priemysle, ale stále inklinoval k stavbárčine, ktorá dotvára prostredie, v ktorom žijete. Bývali sme v rodinnom dome, na ktorom bolo neustále potrebné čosi opravovať a ja ako malé dieťa som otcovi pri tom rád pomáhal. Silne ma ovplyvnil pobyt v Prahe a, samozrejme, v Karlových Varoch. No a potom to bol Berlín, kde ma posielali rodičia k známym, aby som sa zdokonaľoval v nemčine. Tieto mestá ma doslova fascinovali, aj keď som v tom čase vedel o architektúre pramálo.
V roku 1983 ste sa rozhodli emigrovať do bývalého západného Nemecka. Opustili ste teda svojich najbližších, priateľov, prostredie, v ktorom ste sa narodili a vyrastali. Čo vás k tomuto zásadnému rozhodnutiu viedlo?
Zvedavosť, ako to vyzerá inde. Ja som dva semestre študoval stavbárčinu na Českom vysokom učení technickom v Prahe, medzitým som bol zamestnaný vo Vodných stavbách Praha ako stavebný technik. V tom čase sa mi nedarilo zle. Mal som relatívne dosť peňazí, mohol som vo východnom bloku cestovať, ale nemohol som cestovať na západ. Keďže som mal v západnom Nemecku príbuzných, ktorí k nám z času na čas pricestovali, lákali ma možnosti, ktoré tam boli. Ovládal som jazyk, a tak som odišiel. Pochopiteľne, že som nemohol chodiť domov a rodičia za mnou. Mal som ale obrovské šťastie, že sedem rokov po mojom odchode železná opona padla a všetko sa otvorilo. Takže som nakoniec kontakt s mojou domovinou nestratil…
V Dortmunde sa splnil váš sen – študovali ste architektúru, ktorú ste ukončili v roku 1990. Akej téme ste sa venovali v diplomovej práci?
Riešil som aulu tamojšej univerzity. K téme ma priviedol môj profesor Bruno Schönhagen, ktorý ma silne ovplyvnil v mnohých iných smeroch a práve on má veľkú zásluhu na tom, že som sa stal, ako v Karlových Varoch, tak aj v Košiciach, hlavným architektom, ktorý sa zaoberá rozvojom mesta. Bol to človek so širokými teoretickými vedomosťami a praktickými skúsenosťami. Viedol seminár typológie stavieb, do ktorého som sa prihlásil. Naložil nás do auta a odviezol napríklad do divadla, múzea alebo nemocnice, teda do verejných budov, ktoré tvoria mesto, ukázal nám, ako fungujú v organizme mesta. Zasväcoval nás však aj do tajov urbanizmu. Práve vďaka nemu som si bytostne uvedomil, že nejde len o architektúru, dizajn, ale aj o množstvo rôznorodých prvkov, ktoré tvoria mesto – akú dôležitú úlohu hrá doprava, zeleň, a tak ďalej. V 80. rokoch začala veľmi intenzívna transformácia Porúria, kde vznikalo množstvo projektov riešenia brownfieldov. Keďže som si potreboval privyrobiť, už ako študent som pracoval v Inštitúte pre mestský rozvoj, kde som sa naučil premýšľať koncepčne, nielen o architektúre, ale aj o funkciách, ktoré by v tej-ktorej lokalite mali byť, čo by to obnášalo po ekonomickej stránke, ako riešiť lokalitu pre kvalitný život.
Cítite sa byť skôr architektom, alebo urbanistom?
Dnes ma zaujíma skôr tvorba prostredia. Aj preto som sa prihlásil na konkurz v Karlových Varoch a v Košiciach. Je to, samozrejme, veľmi široký pojem. Môže to byť táto kancelária, táto ulica, mestská časť, alebo mesto. Myslím si, že dnes je dôležité viesť debatu o prepájaní architektúry a urbanizmu. Ale skôr sa považujem za tvorcu prostredia.
Vaším domovom sa na takmer 30 rokov stalo hlavné mesto Holandska Amsterdam. Ako tvorivý pracovník renomovanej architektonickej kancelárie Benthem Crouwel Architects ste sa venovali mestskému plánovaniu, transformácii budov, podieľali ste sa napríklad na prestavbe amsterdamského letiska, ktoré patrí k najväčším v Európe, Centrálnej stanice v Amsterdame, rekonštrukcii a dostavbe pamiatkovo chráneného mestského paláca pre Inštitút vojnových dejín v Amsterdame, na projekte pavilónu na Expo 2000 v Hannoveri, atď. Čo pre vás tieto skúsenosti znamenajú a ako ich chcete zúročiť?
Keď som nastúpil do kancelárie, ktorú založili Jan Benthem a Mels Crouwel, pracovalo v nej desať ľudí, dnes má 65 zamestnancov. Mal som to šťastie, že som v nej pôsobil v čase, keď sa začala profilovať. Obaja mali veľmi pragmatický prístup k architektúre, na druhej strane sa zaoberali projektami, ktoré sa v tom čase v Holandsku nie veľmi riešili – napríklad letiskom. My sme sa snažili na základe analýzy údajov definovať, čo je letisko, že to nie je len priestor na odbavenie cestujúcich, ale aj priestor, kde by mali v príjemnom prostredí tráviť čas čakania a zároveň priestor, ktorý by mal byť prívetivý, absolútne funkčný a aj ekonomicky dobre využiteľný. Pretože to, čo sa dnes najlepšie predáva, je prívetivé prostredie. Takýchto projektov, ktoré sme riešili, bolo viac. Dôležité však bolo, že sme ich riešili perspektívne na dvadsať, tridsať rokov, že sme nastavili nejaký perspektívny koncept. Takže v Holandsku som sa naučil koncepčne rozmýšľať na základe prognóz v dlhodobých horizontoch. Pochopiteľne, tieto skúsenosti by som rád využil aj v Košiciach.
V roku 2017 ste vyhrali konkurz na post hlavného architekta Karlových Varov, na zelenej lúke ste vybudovali Kanceláriu architekta mesta, v roku 2019 vás práve vďaka tomu architektonická obec nominovala na ocenenie Architekt roka v Českej republike. V marci tohto roku vás ale primátorka odvolala z funkcie bez udania dôvodu. Čo sa stalo?
Ja to neviem. Môžem sa len domnievať. Samozrejme, že ma to zaskočilo, najmä spôsob môjho odvolania z jedného dňa na druhý. Zaskočilo ma to ani nie z osobných dôvodov, ale skôr preto, že kancelária sa vyvíjala správnym smerom, spolu s kolegami sme pracovali koncepčne na rozvoji celého mesta, pracovali v nej mladí a talentovaní ľudia, ktorí sa do mesta, z ktorého mladí ľudia odchádzali, prisťahovali, aby sa u nás mohli realizovať, pretože tá práca ich oslovila. Vytvorili sme manuál verejných priestorov, niekoľko zaujímavých štúdií na úpravu budov i lokalít v meste…
S vedením karlovarskej radnice ste sa názorovo nezhodli v rámci riešenia jednej z lokalít mesta, kde ste uprednostňovali jej komplexné riešenie, kým radnica chcela riešiť problém len čiastočne na základe predstáv developera. Mohla byť toto príčina vášho odvolania?
Je to možné, ale naozaj pravú príčinu môjho odvolania dodnes nepoznám. Pre mňa je ale zadosťučinením, že tento priestor sa bude nakoniec predsa len riešiť komplexne.
Čo viedlo človeka s takmer 40-ročnými skúsenosťami z architektúry a urbanizmu v Nemecku, Holandsku a v Čechách k tomu, aby sa prihlásil do konkurzu na funkciu hlavného architekta v meste na opačnom konci kedysi spoločného štátu Čechov a Slovákov?
V Karlových Varoch som si overil, že moje skúsenosti z koncepčného zázemia v Holandsku, z ktorého som vyšiel, sú cestou k riešeniu problémov miest kdekoľvek na svete. Keď som sa náhodou vďaka internetu dozvedel, že v Košiciach hľadajú hlavného architekta, vyhľadal som si okrem iného aj informácie o útvare hlavného architekta, ktorý tu desaťročia robí nesmierne záslužnú prácu. A uvedomil som si, že napriek tomu nie je dobre vnímaný zo strany verejnosti či bývalého politického vedenia mesta. Rovnako ako pred štyrmi rokmi v Karlových Varoch som kvitoval, že súčasné vedenie sa rozhodlo nielen obsadiť pozíciu hlavného architekta, ale aj podporiť rozvoj celého útvaru, posilniť jeho význam. To bol pre mňa hlavný motív spolu s mojou typickou zvedavosťou.
Košice ste navštívili v roku 2013, kedy získali titul Európske hlavné mesto kultúry, počas vašej tohtoročnej letnej stáže ste si prenajali bicykel, prešli ste si Staré Mesto, pred konkurzom ste si museli naštudovať množstvo informácií o meste. Čím vás zaujalo alebo prekvapilo – príjemne i nepríjemne?
Keď som tu bol v roku 2013, pozrel som si napríklad Kulturpark. A zistil som, že to mesto neskutočne žije. Keď som na základe vyhláseného konkurzu študoval materiály o Košiciach, uvedomil som si, že má nielen mimoriadne bohatú minulosť, ale že ako druhé najväčšie mesto na Slovensku a brána do Európy má obrovský potenciál. Zaujalo ma vaše Staré Mesto. Môj prvý dojem bol veľmi pozitívny, že nie som v nejakom turistickom gete, ale že Košice sú mestom, ktoré žije Košičanmi. To všetko zohralo veľmi dôležitú úlohu pri mojom rozhodovaní.
Karlove Vary majú približne 50-tisíc obyvateľov, Košice takmer päťnásobok. Zrejme aj vaša úloha a pozícia bude iná. V čom vidíte rozdiel a v čom podobnosť?
Podobnosť vidím trochu v nekoncepčnosti. Covid napríklad v Karlových Varoch ukázal, že stavať budúcnosť mesta len na kúpeľníctve alebo turistickom ruchu môže byť nebezpečné. Aj Košice stoja pre kardinálnou otázkou – akým mestom chceme byť. Potrebujeme rozmýšľať o perspektíve, o meste pre generácie, ktoré prídu po nás. Musíme sa zamýšľať nad tým, čím a ako mesto vybaviť. Karlove Vary sú rovnako ako Košice vystavené napríklad extrémne negatívnemu vplyvu dopravy. Čiže aj keď mierka oboch miest je iná, výzvy sú rovnaké. Samozrejme, regionálne postavenie oboch miest v štáte je diametrálne odlišné. Kým Karlove Vary majú ten problém, že stoja akoby mimo diania v krajine, že stratili sebavedomie, Košice a Košičania sú síce hrdí na to, čo znamenajú v celoštátnom meradle, ale myslím si, že si to dostatočne neuvedomujú. Našou úlohou je posilniť pozície mesta v krajine a vytvoriť z neho ešte lepšie miesto na život.
V Košiciach, na rozdiel od Karlových Varov, má útvar hlavného architekta (ÚHA) dlhoročnú tradíciu, zabehané mechanizmy. Považujete to skôr za výhodu, alebo nevýhodu?
Myslím si, že každý mechanizmus treba z času na čas prehodnotiť. Pretože dnes sa svet mení veľmi rýchlo a my musíme byť schopní na to flexibilne reagovať. Napríklad mestské plánovanie by nemalo byť podľa môjho názoru príliš rigidné. Menia sa potreby obyvateľov, spôsob života, ekonomické podmienky, čo by sa malo premietať aj do plánovania.
„Mestá majú schopnosť poskytnúť niečo pre každého iba preto a iba vtedy, ak sú tvorené každým,“ uviedla svetoznáma urbanistka Jane Jacobs. Podľa gréckeho architekta a urbanistu Harisa Biskosa, ktorý prednedávnom navštívil Košice, „ideálne mesto pre život je také, ktoré sa rozvíja s ohľadom na potreby svojich obyvateľov“. Dôležitá je teda komunikácia s obyvateľmi. Ako by mal útvar hlavného architekta komunikovať s Košičanmi, s verejnosťou?
Mali by sme byť iniciátorom diskusie. Každý návrh, myšlienka, ktorá sa na útvare zrodí, by mala byť pripravená tak, aby bola verejnosti zrozumiteľná. My, architekti a urbanisti, aj keď musíme vychádzať z dát a prognóz, nemôžeme od kancelárskeho stola rozhodovať čo a ako by malo byť. My musíme najskôr počúvať obyvateľov. Je veľmi dôležité prísť za občanmi, nečakať na to, že oni prídu za nami. Obyvateľ, občan je v každom meste tá najdôležitejšia bytosť. Bez neho je celá architektúra a urbanizmus márny, zbytočný. My musíme občana upozorňovať, že záleží v prvom rade na ňom, ako bude jeho mesto vyzerať a fungovať.
Mesto disponuje množstvom strategických dokumentov. Ten hlavný, územný plán, je však neaktuálny, nezohľadňuje potreby mesta z pohľadu perspektívy, často sa dopĺňa a mení na základe požiadaviek investorov, stal sa z neho „trhací kalendár“. Akú úlohu pripisujete novému územnému plánu? Čo by mal obsahovať?
Územný plán je najdôležitejší dokument, ktorý sa týka rozvoja mesta. Mal by sa toho chopiť útvar hlavného architekta, ktorý disponuje najväčším penzom informácií. Práve tu by mal vzniknúť tím odborníkov, ktorí budú v kontinuite na ňom pracovať. Dôležité je, aby nastavil na základe dát, ktoré sú k dispozícii, priestor pre dotváranie mesta. Práve tento tím by mal nastaviť parametre, ako by malo mesto vyzerať za x rokov. Na to je ale potrebná strategická vízia, ktorá definuje postavenie mesta v regióne, v krajine, v stredoeurópskom i európskom priestore.
Čo považujete za najväčšiu urbanistickú výzvu v Košiciach?
Z toho, čo som doteraz videl a spoznal, myslím si, že je potrebné zvýšiť kvalitu života na sídliskách, ktoré sú v súčasnosti skôr nocľahárňami, aby ich obyvatelia mali plnohodnotné možnosti vyžitia. Aby spoločenský či kultúrny život sa nesústredil len na Staré Mesto.
Košice mali pred revolúciou 4 mestské časti, po revolúcii ich rozdelili na 22 mestských častí. Pochopiteľne, každý starosta v prvom rade háji záujmy svojej mestskej časti a jej obyvateľov, svojich voličov, čo plodí napätie a konflikty s vedením mesta a magistrátom. Akú úlohu pri obrusovaní hrán by mohol zohrať ÚHA?
Z pohľadu rozvoja demokracie rozumiem autorom nového územno-právneho členenia mesta. Na druhej strane, čím viac je mesto rozdrobené, tým ťažšie sa riadi, tým zložitejšie sa rozhoduje o jeho perspektíve, ďalšom rozvoji. Útvar hlavného architekta by mohol byť akýmsi mediátorom, mal by aktívne viesť dialóg, počúvať obyvateľov a samosprávy mestských častí, pretože mestské časti tvoria mesto. Aj preto bude potrebné personálne posilniť náš útvar o ďalších zamestnancov, ktorí by riešili participáciu občanov na tvorbe rozvojových programov, hľadali prieniky a zhodu mesta s mestskými časťami. Základom je permanentná, konštruktívna komunikácia.
V Košiciach mal v minulosti útvar hlavného architekta relatívne samostatné postavenie, patril priamo pod primátora, až kým z neho bývalé vedenie mesta urobilo jeden z referátov magistrátu, ktorý spadal pod oddelenie výstavby, de facto svoju slúžku. Snahou súčasného vedenia je vrátiť mu späť pozíciu, transformovať ho na strategické pracovisko v oblasti rozvoja mesta. Akú máte predstavu o jeho fungovaní?
Kancelária architekta v Karlových Varoch je príspevkovou organizáciou mesta, je teda relatívne nezávislou inštitúciou. Útvar hlavného architekta by mal byť predovšetkým nestranným útvarom, ktorý by mal byť v prvom rade odbornou službou pre mesto a jeho obyvateľov, akýmsi poradným orgánom nielen na jedno volené obdobie. Nemal by byť teda závislý na politike. Prihováral by som sa za to, aby mal určitú autonómiu, ktorá by garantovala jeho neutralitu.
Mikuláš Jesenský
Foto: Miroslav Vacula
