Počas 32 rokov sprevádzal po svojom rodnom meste desiatky tisícok Košičanov i zahraničných turistov, odkrýval s nimi najtajnejšie miesta a odhaľoval najväčšie tajomstvá, jeho vtipné, informáciami nabité knižky o Košiciach si s nadšením prečítali tisícky milovníkov histórie, vo svojej talkshow Bez šepkára hostil stovky slovenských osobností… Minulý mesiac si turistický sprievodca, spisovateľ, hrdý lokálpatriot Milan Kolcun prevzal prestížne ocenenie Krištáľové krídlo.
Čo pre teba toto ocenenie znamená?
Je to injekcia radosti, oduševnenia a povznesenia (lebo však krídlo!), ako aj skvelá zámienka poďakovať sa spolupracovníkom a priaznivcom. V tomto prípade už nielen Košičanom, ale v prvom rade im.
Krištáľové krídlo v kategórii publicistika a literatúra si v minulosti prevzali, okrem iných, spisovatelia Ľubomír Feldek, Dušan Dušek, Stanislav Rakús, Daniel Hevier, publicisti Boris Filan, Miloš Luknár, Andrej Bán a mnohí ďalší. Aký je to pocit ocitnúť sa v spoločnosti takýchto osobností?
Povznášajúci a inšpiratívny. Viacerých som už hostil vo svojej talkshow, takže táto spoločnosť je mi o to známejšia a bližšia.
Glosátor, spisovateľ, prekladateľ i turistický sprievodca mesta Košice. Ktorý z týchto statusov je tvojmu srdcu najbližší? Prečo?
Talkmaster! Mať svoju talkshow Bez šepkára, režírovať si ju a najmä moderovať je splnením môjho životného sna.
Vyštudoval si jazyky, v minulosti si bol učiteľom španielčiny na bilingválnom gymnáziu Park mládeže. Prečo si sa rozhodol venovať sa profesionálne sprievodcovstvu? Prestala ťa škola baviť?
Neprestala. Učiť španielčinu je niečo nádherné. Cez akýkoľvek jazyk a jeho používanie, vrátane vyučovania, sa dostávate k rozhovorom o živote i k životu samotnému. Jazyk je mostom k cestovaniu, spoznávaniu ďalších ľudí, spôsobu ich myslenia, a teda k tolerancii, priateľstvám a spoznávaniu sveta z prvej ruky.
Prišiel som však na to, že ma dokáže uživiť talkshow, prvovíkendové potulky pre Košičanov a prehliadky na objednávku pre návštevníkov mesta ako aj písanie knižiek.
Koncept sprevádzania obyvateľov mesta si odkukal v Londýne, potulky si začal prezentovať v košickom TOP rádiu, ktoré odštartovalo vysielanie 27. novembra 1993 ako jedno z prvých súkromných rádií na Slovensku, svoje sprievodcovské služby si spočiatku ponúkal na recepciách košických hotelov, kde si sa snažil očariť recepčné, popritom si vášnivo kupoval a študoval knižky, v ktorých bola akákoľvek zmienka o Košiciach, sám seba manažuješ. Angličania tomu hovoria selfmademan. Čo považuješ za svoj najväčší úspech?
Zbožňujem voľnosť a slobodu. Neznášam pravidelnosť ani prílišný poriadok, zvonenie budíka, som rád sám sebe šéfom. Som šťastný, že môžem žiť podľa týchto predstáv.
V edícii Potulky mestom Košice si vydal desať kníh. Posledná – Košice na každý deň, sa vymyká z doterajšieho rámca formou i obsahom. Obsahuje 366 tipov na „použitie mesta“. Ako sa zrodil tento nápad?
Teraz je doba diárov, a tak som pripravil večný diár Košičana. Každý si môže podľa neho efektívne plánovať prechádzky, neuniknú mu každoročne organizované podujatia, sviatky štátne, mestské, ani cirkevné.
Chcel som, aby bola knižka aj pekná, a tak som oslovil 12 skvelých košických ilustrátorov, každý z nich pridal svoje ilustrácie do iného mesiaca. A keďže moje knihy musia byť aj vtipné, na konci ju teda „zaklincuje“ humorný Test košickosti.
Mnoho nápadov sa mi do knižky nezmestilo, a tak píšem dvojku. Ďalších 366 tipov na použitie mesta…
Okrem kníh o Košiciach si vydal aj knižku Slovné hračkárstvo…
S kamarátom Jánom Zachariášom si zapisujeme svoje aforizmy a slovné hračky. V spolupráci s ilustrátormi Radom Repickým a Erikom Sikorom sme chceli spraviť peknú a veselú knihu aj pre takých, čo si nechcú čítať o Košiciach.
Aké vlastnosti by mal mať kvalitný sprievodca?
Znalosti, charizmu, humor. No predovšetkým má žiť daným mestom. Vedieť, kde je čerstvo rozkopaný chodník, prečo niekde práve postavili lešenie, čo dávajú večer v divadlách, vo filharmónii, mať dobré vzťahy s kostolníkmi, pamiatkármi, historikmi….
Tvojím poznávacím znamením je staručký bicykel, lesklá bunda, kožené nohavice alebo džínsy. Krištáľové krídlo si prevzal v čiernom obleku, bielej košeli a motýliku. Ako si sa v tomto pre teba netradičnom odeve cítil?
Často narušujem dress code, ospravedlňujúc si to tým, že takto sa cítim viac sexi a sám sebou. Tentokrát som dal zapravdu svojej partnerke, že potrebujem nový oblek, šitý na mieru. Ten predošlý mal predsa už 23 rokov. Hádam ho ešte využijem aj pri iných príležitostiach.
O Košiciach si sa vyjadril, že nie sú síce pupok sveta, ale ani jeho zadok. Čím sú pre teba Košice?
Mestom využitých, ale aj premárnených príležitostí. Mestom ľudského rozmeru, ale aj rozmaru. Miestom môjho detstva. … Ktosi povedal, že domov je tam, kde ste prežili detstvo.
Košice sú veľké i malé zároveň. Je to naša výhoda, či skôr nevýhoda?
Aj, aj. Máme na dosah najväčšiu pamiatkovú rezerváciu na Slovensku, plno kostolov, niekoľko divadiel, galérií, konzervatóriá, fakultu umení, niekoľko univerzít, stovky gastropodnikov, špecializované obchody. Blízko je les a plno pamiatok UNESCO. Stretnete tu náhodne známych, ale aj stále nových ľudí. To sú výhody relatívnej veľkosti. Pre ľudí, ktorí chcú ešte väčšiu koncentráciu umenia, ľudí a pracovných príležitostí, sa však môžu Košice javiť ako malé.
Sprievodcovstvu sa venuješ 32. rok. Dokáže ťa v Košiciach ešte niečo prekvapiť?
Takmer denne. A ak nie, tak som si na vine sám. Lebo som v ten deň nebol vonku, nepozrel si, čo nového sa o meste objavilo na internete alebo sa nezačítal do žiadnej z početných publikácií o Košiciach.
O nás, Košičanoch, sa hovorí že sme veľkí lokálpatrioti. Sme naozaj takí?
Sme. A dosť veľkí. Náš výškový priemer je 179,5 cm…
Mikuláš Jesenský
Foto: Miro Vacula
