Herečku Štátneho divadla Košice Beátu Drotárovú neopúšťa optimizmus a temperament ani v sedemdesiatke. Pred 40 rokmi mala premiéru legendárna slovenská komédia režiséra Juraja Jakubiska Nevera po slovensky. V tom istom roku uviedla Československá televízia seriál Bocianie hniezdo. Obidve diela zohrali podstatnú úlohu v jej živote.
Na javisku Štátneho divadla v Košiciach vytvorila v priebehu 40 sezón viac ako 80 hlavných i vedľajších, tragických i komediálnych postáv. V čase tvrdých protipandemických opatrení, keď boli brány divadla zamknuté, sa chystala na ďalšiu, načítavala texty pre slabozrakých v Levoči, dištančne učila na na Konzervatóriu J. Adamoviča v Košiciach umelecký prednes a javiskovú reč. Sympatická, vždy usmievavá, temperamentná žena nabitá nákazlivým optimizmom a energiou pritom minulý mesiac (poznámka: apríl 2021) oslávila sedemdesiatiny. Beáta Drotárová.
„Dožiť sa sedemdesiatky je úžasné! Cítim sa ako kráľovná včiel – všetci okolo mňa obskakujú, či niečo nepotrebujem, v čom mi môžu pomôcť, sledujú kedy vyjde nejaký rozhovor, aby ma hneď informovali… Našťastie, nie som na Fejsbuku ani na Instagrame, takže sa ku mne dostávajú len pozitívne informácie. Keby som sa dozvedela niečo zlé, nevedela by som spať aj dve noci,“ usmieva sa šarmantná dáma.
Všadebolka
Za svoj neskrotný optimizmus, skvelú mentálnu i fyzickú výbavu je vďačná rodičom – otcovi, ktorý bol učiteľom na strednej škole v Gelnici, dirigentom spevokolu a organistom v kostole, a mamke, učiteľke základnej školy.
„Obaja považovali za absolútne samozrejmé, že len čo som začala chodiť, pripli mi na nohy malinké lyže, mala som od útleho detstva bicykel, korčule. Od detstva som sa všade hrnula – chcela som byť aj hádzanárka, aj basketbalistka, aj plavkyňa, môj naivný detský sen bol zúčastniť sa na olympiáde,“ usmieva sa herečka.
Cesta k umeniu
Obaja rodičia ju láskyplne viedli aj k umeniu. Spievala v spevokole, hrala na klavíri, recitovala. „Spev mi asi tak veľmi nešiel, pretože ocko ma stále upozorňoval, aby som spievala trochu tichšie, tak som aspoň doma vybľakovala. Už ako deväťročná som stála na javisku – mamka nacvičila hru Muška svetluška, v ktorej som účinkovala. Chodili sme raz za čas na divadelné predstavenia do Košíc. Tu som ešte ako žiačka základnej školy videla predstavenie Rómeo a Júlia. V tom čase som ale svoj život absolútne nespájala s herectvom. Dokonca som ani nevedela, že je na to nejaká škola…“
Prvý apríl
Vďaka účasti na recitačných súťažiach Puškinov pamätník či Hviezdoslavov Kubín, stretnutiam s odborníkmi na jazykový prejav a školeniam umeleckého prednesu si Beáta pomaličky začala uvedomovať, že herectvo ju baví viac, ako čokoľvek iné.
„Až v maturitnom ročníku na strednej škole som sa dozvedela, že v Bratislave je škola pre hercov! Rodičia, učitelia i spolužiaci ma presviedčali – Bea, choď skúsiť, máš výbornú slovenčinu, celkom dobre vyzeráš, tak prečo by nie? A predstavte si, prijímačky som urobila na prvý pokus! Bolo to 1. apríla, myslela som si, že je to len nejaký žartík. Veď nás tam bolo možno aj dvesto. Pomohla mi aj náhoda – prvou skúškou bola recitácia. V tom som bola doma. Recitovala som báseň Jána Kostru Moja rodná. Tak ma dojalo, že som mohla recitovať pred takými hereckými osobnosťami ako boli profesor Záborský, Karvaš, Huba, Kvietik, že som rozplakala samú seba i porotu. Triasli sa mi kolená, ruky, ale – zvládla som to.“
Zlatý človek
Ročník, v ktorom Beáta študovala, bol mimoriadne silný. Vzišli z neho veľké osobnosti slovenského divadla a filmu.
„Najbližšia mi bola Milka Zimková, rovnako východniarka, s ktorou sme spolu bývali na internáte, ale aj ďalší kolegovia – napríklad Kamila Magálová, Ľudka Swanová… Pripadala som si medzi nimi ako Populuška. No ale náš ročníkový vedúci bol Karol L. Zachar, človek s veľkým srdcom, nerobil žiadne rozdiely medzi bratislavskými hviezdami a ´cezpoľnými´ študentmi. Mali sme rovnaké podmienky, mal na nás rovnaký meter. Zlatý človek, ktorý mi dal strašne veľa do života.“
Facka
Po skončení štúdia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave pôsobila jednu sezónu na Poetickej scéne divadla Korzo, potom dostala angažmán v Divadle SNP v Martine aj s vlastným bytom. Po šiestich rokoch sa rozhodla vrátiť domov, na východ.
„Martinské divadlo bolo pre mňa najväčšou hereckou školou. Tam som sa vďaka skvelým kolegom formovala ako herečka. Tam som sa vydala, porodila syna i rozviedla. Aj keď som bola v Martine spokojná a šťastná, uvedomila som si, že nemôžem hrať v zájazdovom divadle pri malinkom dieťati, jednoducho
som to nezvládala, potrebovala som pomoc rodičov.“
Mladá, pekná, sebavedomá žena, ošľahaná sedemročnými hereckými skúsenosťami, si to v minisukni a s nalepenými mihalnicami namierila rovno do Štátneho divadla v Košiciach. Jej návrat domov mal však nečakanú zápletku.
„Nepochybovala som o tom, že ma príjmu. Veď takú ´veľkú umelkyňu´ predsa nemôžu odmietnuť a martinská činohra mala v tom čase po umeleckej stránke výborné renomé. Navyše, keď som skončila školu, dostala som ponuku práve z košického divadla. Lenže, omyl! Neprijali ma! Tá facka ma zasiahla absolútne nepripravenú. Sľúbili mi flek aj v prešovskej činohre. Keď som v septembri mala nastúpiť, oznámili mi, že nemajú pre mňa miesto…“
Krvavé mozole
Musela si nájsť inú prácu. Potrebovala živiť rodinu, seba. Zaujímala sa o miesto lektorky vo Východoslovenskom múzeu.
„Pán riaditeľ ma prijal s otvorenou náručou. Keďže múzeum bolo v tom čase v rekonštrukcii, ponúkol mi na mesiac-dva miesto upratovačky. Vstávala som ráno o pol šiestej, spolu s kolegami sme si dali na raňajky chlebík so slaninkou, potom som vynášala vo vedrách sutinu. Po pár dňoch mi navreli na rukách krvavé mozole. Boli to najťažšie zarobené peniaze v mojom živote. Ale aj výborná životná skúsenosť. Uvedomila som si, že dovtedy som mala v živote všetko akoby na striebornom podnose. Že v živote treba bojovať.“
Bod zlomu
V návrate herečky na divadelnú scénu zohrala úlohu náhoda. Košické štúdio Československej televízie začalo v roku 1979 natáčať monumentálny šesťdielny seriál Bocianie hniezdo. Beáta Drotárová dostala v drsnej dráme z obdobia kolektivizácie poľnohospodárstva hereckú príležitosť a zároveň aj pozíciu asistentky réžie.
„Bola som nesmierne šťastná a vďačná za túto príležitosť manželom Janovi a Marte Gogálovcom, ktorí seriál režírovali. Keď sa dozvedeli, že vynášam vedrá so sutinou, tak mi ponúkli túto prácu. Vďaka nim som sa opäť ocitla vo svojom živle, v umeleckom svete, medzi skvelými hercami ako Vlado Müller, Petr Čepek, Elo a Ivan Romančíkovci, Edo Vítek, Ľubo Záhon, môj manžel Milan a plejádou ďalších. Tam som zrejme na seba upozornila. A to bol bod zlomu. Tento seriál mi otvoril bránu do Štátneho divadla v Košiciach.“
Doživotná láska
Pani Beáta ani v sedemdesiatke neoddychuje. V súčasnosti sa pripravuje na úlohu matky hlavného hrdinu Stavrogina v inscenácii románu Fjodora Michailoviča Dostojevského Besy. Dokáže si predstaviť deň, v ktorý by sa mala s divadlom rozlúčiť?
„Neviem a ani nechcem si to predstaviť. Keby sa ma niekto opýtal, čoho sa v živote najviac bojíš, tak práve toho dňa. Kým ma tá práca baví a kým mi slúži zdravie, kým som v dobrej fyzickej a psychickej kondícii, rada budem na javisku. Takmer celý profesionálny život som prežila v tomto divadle, je to moja doživotná láska. A aj keby som už nemohla hrať, aj keby som bola šepkárka či vrátnička, nemienim sa s ním len tak rozlúčiť. Veď som už ako jeho inventár…“
Mikuláš Jesenský
Foto: Joseph Marčinský
Článok bol uverejnený v mesačníku V skratke/Máj 2021.
