Počiatky hrnčiarskeho remesla siahajú do predhistorických dôb. Tvárnosť hliny a jej bohatý výskyt umožňovali človeku už v najstarších časoch vyhotovovať rôzne úžitkové predmety. Vznik tohto remesla súvisel najmä so zmenou k usadlému spôsobu života, so vznikom poľnohospodárstva, domestikovaním zvierat a potrebou uchovávať potravinové prebytky. Hrnčiarstvo tak prirodzene patrilo medzi najstaršie a najrozšírenejšie remeslo.
Hrnčiari vyrábali hlinené nádoby do domácnosti. Ich sortiment bol bohatý. Spod ich rúk vychádzali najrôznejšie hrnce, misy, taniere, krčahy, džbány, čutory, pekáče, hlinené formy na pečenie, rajnice, mliečniky, cedáky, odkvapkávače na syr, dvojité obedáre tzv. dvojnice, v ktorých sa nosilo jedlo na polia, ale aj napájadlá pre hydinu, včelárske okurovadlá, nádoby na výrobu sviečok, kahance, kachlice, kvetináče, sväteničky, hlinené píšťalky, hračky a rôzne figurálne práce, ktoré zobrazovali zvieracie i ľudské postavy, ako pastierov, muzikantov atď.
Najstaršie písomnosti zničil požiar
Bohatú históriu malo toto remeslo aj v Košiciach. Zo záznamov v tzv. Malej mestskej knihe z rokov 1516 – 1529 vieme, že cech hrnčiarov v Košiciach patril medzi tie, ktoré fungovali v meste už v roku 1517. Aj keď v archívnych dokumentoch zmienka o starších písomnostiach hrnčiarov chýba, je pravdepodobné, že košickí remeselníci pôsobili v Košiciach od 15. storočia.
Ďalším známym písomným dokladom o existencii spomínaného cechu v Košiciach sú artikuly hrnčiarov z roku 1574. V ich úvode sa uvádza, že najstaršie písomnosti boli zničené pri veľkom požiari v roku 1556. Preto v roku 1574 mestská rada vydala pre nich nové artikuly.
Štvorročná „učňovka“
Do cechu košických hrnčiarov boli prijímaní 12-roční chlapci, ktorí sa učili remeslu štyri roky, starší chlapci tri roky. Učeň mal po prijatí do cechu doniesť jednu pintu vína a dva funty vosku. Od majstra dostal dve ľanové košele, dvoje nohavíc zo súkna a jedny kožené sandále, samozrejme stravu a výuku.
Keď prišiel do cechu tovariš, musel najprv zadarmo odpracovať u cechmajstra skúšobné dva týždne. Zostať dlhšie mohol len ak sa osvedčil. Ak sa chcel hrnčiarsky tovariš stať majstrom, musel cechu predložiť svoj výučný list a svedectvo o pôvode. Potom mohol vyhotoviť majstrovskú skúšku. Ak sa tovarišovi majstrovský kus nepodaril, musel sa vybrať na ročnú vandrovku.
Po úspešne zvládnutej skúške, nový majster pohostil celý cech slávnostným obedom. Mladý majster mal ešte jednu povinnosť – do roka a do dňa sa oženiť, inak by zaplatil pokutu.
Výrobné tajomstvo
Základom práce hrnčiarov bola príprava vhodnej suroviny, teda hrnčiarskej hliny. Hrnčiari hlinu najprv vykopali a nechali odležať. Pred použitím ju spracovali a zbavili nečistôt. Potom si vypracovanú hlinu položili na dosku hrnčiarskeho kruhu a nohou roztočili spodný kruh. Mokrými rukami urobili v strede hliny jamku a za stáleho točenia kruhu ju vyťahovali do výšky, šírky a hrúbky.
Okrem hrnčiarskeho kruhu hrnčiari nemali takmer žiadne nástroje. Konečnú podobu výrobku dotvorili už iba drevenou alebo kovovou špachtľou, nožom či šablónou.
Po dokončení výrobku kruh zastavili a tenkým drôtom odrezali od kruhu. Drevenou lopatkou preniesli čerstvo vyrobený výrobok na policu, kde ju pomaly sušili. Dostatočne vysušené hrnčiarske nádoby ďalej ešte glazovali a vypaľovali, aby výrobky neprepúšťali vodu a aby boli tvrdé, hladké a lesklé. Potrebnú glazúru si hrnčiari pripravovali sami podľa vlastných receptov. Recept patril do výrobného tajomstva každého cechu.
Prísna kontrola kvality
Pracovná doba v hrnčiarskych dielňach začínala o siedmej hodiny ráno a končila o siedmej hodine večer. V sobotu po piatej hodine popoludní mali hrnčiari voľno.
V cechu bolo zakázané vychvaľovanie alebo hanobenie hrnčiarskych výrobkov. Jeden majster nesmel vziať prácu druhému, či odlákať od neho tovariša.
Košickí hrnčiari vykonávali aj kontrolu výrobkov. Hrnčiarske výrobky obhliadali dvaja majstri ešte pred tým, než sa dostali na trh. A kontrole boli podrobené aj hrnčiarske výrobky privezené na trhy a jarmoky. Zle vypálené, či chybné výrobky boli okamžite polámané, alebo zhabané.
Uršula Ambrušová – Tajkov, Východoslovenské múzeum, Košice
Foto zo zbierok Východoslovenského múzea v Košiciach.
Hrnčiarska ulica
Hrnčiarske cechy v Košiciach nám dodnes pripomína malebná Hrnčiarska ulica, ktorá dotvára výnimočnú atmosféru historického centra. Jej pôvodný názov bol Hafner gasse, neskôr Fazekas utca – obidva názvy v nemčine i maďarčine naznačujú, že ulička bola pomenovaná po týchto zručných remeselníkoch. Názov ulice v nemčine registrujeme aj na tzv. Ottovom pláne z roku 1841.
(MJ)
