Bratia Peter a Pavol Jarčuškovci oslavujú narodeniny i meniny v ten istý deň. Súrodenci sú jednovaječné dvojčatá, obaja vyštudovali medicínu, obaja sú profesori, uznávaní špecialisti aj keď v rôznych medicínskych odboroch. Infektológ Pavol je prednostom Klinky infektológie a cestovnej medicíny Univerzitnej nemocnice L. Pasteura, hepatológ Peter, hlavný odborník Ministerstva zdravotníctva SR pre hepatológiu, stojí na čele 2. internej kliniky, navyše je aktuálnym dekanom Lekárskej fakulty UPJŠ. Peter Jarčuška patrí medzi osem osobností, ktoré si prevzali v rámci osláv Dňa mesta Košice najvyššie mestské ocenenie – Cenu mesta Košice.
Ocenenie vám udelilo mestské zastupiteľstvo pri príležitosti vašich 60. narodenín za významný celoživotný prínos v oblasti hepatológie a internej medicíny. V roku 2021 ju získal aj váš brat Pavol. Takže ste aj v tejto oblasti fifty-fifty. Čo to pre vás znamená?
S bratom sme nikdy nesúťažili kto získa aké ocenenie. Ale veľmi som sa potešil, že ho pred dvomi rokmi dostal, pretože som presvedčený, že v čase pandémie COVID-19 urobil pre Košičanov strašne veľa. Som hrdý na svoje krásne rodné mesto, v ktorom som prežil celý svoj život. Všade vo svete, kde som bol, sa s nadsádzkou prezentujem, že nie som Slovák, ale Košičan… No a keď vás ocení primátor a mestské zastupiteľstvo je to pocta nielen pre mňa, ale pre všetkých ľudí, ktorí žijú a pracujú v mojom okolí.
Čo vás priviedlo k rozhodnutiu venovať sa medicíne?
Máme to v rodine. Mamka bola prednostkou Kožnej kliniky v Univerzitnej nemocnici Louisa Pasteura a Lekárskej fakulty UPJŠ, otec bol primárom interného oddelenie vo vtedajšom Závodnom ústave národného zdravia v Šaci. Takže v našej rodine bola častou témou medicína, čo nás s bratom, samozrejme, ovplyvnilo.
Chceli ste byť stále lekárom?
To teda nie. Od detstva milujem futbal a ako chlapec som túžil byť raz kapitánom futbalového mužstva Liverpool FC. Potom som rozmýšľal, že budem veterinár so špecializáciou na liečbu divokých šeliem. Medicínu považujem za ušľachtilé poslanie, vďaka ktorému vieme ľudom pomôcť a ovplyvniť kvalitu ich životov. Preto som si zvolil túto cestu.
Štúdium na Lekárskej fakulte UPJŠ ste ukončili v roku 1987 s priemerom známok jedna. O dobrých študentoch medicíny sa hovorí, že musia mať, s prepáčením, mozole na zadkoch. Mali ste ich aj vy?
Medicína je náročné štúdium, ktoré si vyžaduje veľkú dávku sebadisciplíny. Netajím, že som sa najmä počas skúškového obdobia učil veľmi veľa. Ale užíval som si aj študentský život so všetkým, čo k nemu patrí.
Na ktorých svojich pedagógov rád spomínate?
Mali sme na lekárskej fakulte učiteľov, ktorí zásadným spôsobom ovplyvnili našu budúcnosť. Boli to naše ľudské i medicínske vzory. Nielen tým, že sa nám snažili odovzdať všetky svoje vedomosti a skúsenosti, ale predovšetkým vštepili do nás slušnosť a ľudskosť vo vzťahu k pacientovi, bez čoho sa medicína nedá robiť kvalitne. Veľmi rád spomínam, okrem iných, na profesora Maršalu, ktorý nás učil histológiu. Bol to špičkový odborník a veľký džentlmen. Napríklad v čase, keď boli prednášky povinné, nám oznámil, že on prezenciu nikdy nebude robiť. Napriek tomu mal v posluchárňach podstatne viac študentov ako tí, ktorí prezenciu robili…
Máte za sebou tri atestácie, tú poslednú v odbore hepatológia, teda v medicínskom odbore, ktorý sa venuje ochoreniam a liečbe pečene. Čo vás na tomto orgáne zaujalo?
Už počas štúdia som chcel byť internista, pretože môj vzor bol môj otec. Moju medicínsku dráhu formoval pán docent Hildebrand, ktorý bol internista – gastroenterológ a venoval sa aj ochoreniam pečene. On ma nasmeroval na dráhu hepatológa, aj keď v tom čase bola hepatológia a starostlivosť o pacientov s ochorením pečene ešte len v plienkach. No a už Hippokrates povedal, že pečeň je zo všetkých orgánov v brušnej dutine orgánom najvznešenejším…
Jedným z najrozšírenejších ochorení pečene je smrteľne nebezpečná cirhóza, známa tiež ako „tvrdnutie pečene“. Kam pokročila medicína pri jej liečbe?
Cirhóza pečene je šiesta najčastejšia príčina smrti na Slovensku a tretia najčastejšia príčina úmrtia v mladom veku. Podľa dostupných údajov je na Slovensku najväčší výskyt dekompenzovanej cirhózy pečene na svete a v úmrtnosti na cirhózu je Slovensko na štvrtom mieste v Európe! Najčastejšou príčinou smrti na pečeňové choroby je alkoholová choroba pečene. Zníženie konzumácie alkoholu by zásadným spôsobom znížilo aj počet ochorení. Treba však zdôrazniť, že jestvuje efektívna liečba cirhózy v jej rannom štádiu. Do cirhózy pečene sa môžu vyvinúť aj chronické vírusové hepatitídy B a C. Proti hepatitíde B je účinné očkovanie, ktoré sa u všetkých novorodencov praktizuje od roku 1998, takže pri mladej generácii, je veľmi malý predpoklad, že dostanú cirhózu. Pre hepatitídu typu C očkovanie síce nemáme, ale jestvuje pre obidve ochorenia veľmi účinná liečba.
O alkohole sa hovorí, že v malom množstve neškodí, skôr prospieva zdraviu…
Výsledky metaanalýz posledných rokov hovoria, že pravdepodobne neexistuje dávka alkoholu, ktorá by bola zdraviu prospešná. To znamená, že alkohol aj v malých množstvách môže mať negatívne zdravotné následky.
Hodnotením vašej vedeckej práce, presnejšie vašich publikovaných vedeckých výstupov, je vyše 3000 citácií registrovaných v najprestížnejšej databáze Web of Science (WoS). Čo to pre vás znamená?
Ambíciou každého vedeckého pracovníka alebo tímu by mala byť publikácia výsledkov jeho práce. Čím sú výstupy kvalitnejšie, tým viac sú citované. Je to ocenenie nielen vedeckej práce nášho tímu, ale aj dôsledok toho, že sme zapojení do mnohých medzinárodných foriem spolupráce.
Čo je podľa vášho názoru Achillovou pätou slovenského zdravotníctva, čo vás najviac trápi či rozčuľuje?
Myslím si, že sme urobili jednu zásadnú chybu v 90. rokoch minulého storočia, ktorej následky nesieme doteraz. Už vtedy sme mali vytvoriť sieť malého počtu nemocníc, ktoré by poskytovali špičkovú zdravotnú starostlivosť tak, ako to majú v krajinách, v ktorých je zdravotná starostlivosť na vysokej úrovni – napríklad v Španielsku, Francúzsku, Nemecku, a podobne. Ďalším vážnym nedostatkom slovenského zdravotníctva je technické vybavenie zdravotníckych zariadení. Máme veľa mimoriadne kvalitných a uznávaných lekárov, ktorí vedia, čo majú robiť, ale nie vždy majú na čom robiť. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo od nás odchádzajú do zahraničia. Keď sme zorganizovali anketu medzi medikmi, zistili sme, že hlavným dôvodom prípadného odchodu do inej krajiny je predovšetkým možnosť pracovať na kvalitne vybavených pracoviskách a v dobrom kolektíve odborníkov.
Výpovede, ktoré lekári masovo podpisovali, sa však skôr javili ako snaha dosiahnuť vyššie mzdy…
Takto to interpretovali médiá. Samozrejme, išlo aj o finančne ocenenie zdravotníkov, ale cieľom bolo predovšetkým zlepšenie pracovných podmienok v záujme skvalitnenia zdravotnej starostlivosti o pacientov. Myslím si, že zdravotník, pre ktorého nie je pacient na prvom mieste, nemá čo robiť v medicíne.
Na Slovensku je údajne nedostatok lekárov. Ministerstvo zdravotníctva odporúča lekárskym fakultám prijímať ročne o 500 domácich študentov viac v porovnaní s terajším stavom. Je to reálne? Vyrieši sa tým problém?
Faktom je, že máme nedostatok lekárov, v určitých regiónoch je tento stav až kritický. Veľa našich maturantov odchádza študovať na české lekárske fakulty a už sa domov nevrátia. Pritom si nemyslím, že nedokážeme na Slovensku vychovať kvalitných lekárov. Ďalší problém je, že desať až dvadsať percent absolventov našich lekárskych fakúlt odchádza pracovať do zahraničia. Na prijímanie ďalších 500 študentov ročne nemáme ani kapacity, ani financie. Treba si tiež uvedomiť, že študentov prijímame na základe výsledkov dosť náročného prijímacieho konania. Takže väčšina z nich by buď sitom neprešla, alebo by mala oveľa menšie predpoklady na ukončenie štúdia. Mierne navýšenie počtu slovenských študentov plánujeme, ak na to dostaneme aj financie z ministerstva školstva. My však potrebujeme predovšetkým vytvoriť kvalitné podmienky na prácu mladých lekárov, aby od nás neodchádzali.
Mikuláš Jesenský
Foto: Miroslav Vacula
