Manželka sochára Jána Mathého sa rozhodla darovať vilu s ateliérom a celou pozostalosťou výtvarníka európskeho významu mestu Košice
Tá vila za štadiónom Lokomotívy udrie do očí každému okoloidúcemu. Nie náhodou bola v roku 2019 vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku, nie náhodou je zapísaná v Registri modernej architektúry, v ktorom Historický ústav Slovenskej akadémie vied predstavuje vrcholné architektonické diela.
Vizitka majiteľov
Architektonická čistota, striedmosť a pritom veľkorysosť, čisté, pravouhlé línie, rozmerné presklenia s drevenými prvkami na prízemí, jednoduchá farebnosť s ešte jednoduchšou záhradou, v ktorej dominuje bieloskvúca plastika Mysliteľa, sú skvelou ukážkou funkcionalizmu, rukolapným dôkazom vyberaného, nadčasového vkusu, estetického cítenia majiteľov i architekta.
Len čo vstúpite do interiéru, akoby vás aj v tom najpochmúrnejšom studenom dni zasiahol lúč teplého svetla, máte pocit pokoja, vyrovnanosti, pozitívnej energie, ktorá vyžaruje z prelínania priestorov, z bielych stien, každého kusa nábytku, každého doplnku, každej drobnosti. Útulnú, denným svetlom zaliatu priestrannú obývačku zdobia kytice kvetov. „Minulý týždeň som mala narodeniny,“ vysvetľuje domáca pani Eva Mathéová. „Ktoré? Ani sa nepýtajte…! Deväťdesiate,“ dodáva s mierne rozpačitým úsmevom stále energická žena.
Splnený sen
Mathéovci začali budovať rodinné hniezdo v roku 1976. Úzko spolupracovali s architektom Michalom Baníkom. „Michal bol náš rodinný priateľ, s ktorým Jano spolupracoval na viacerých projektoch. Keď sme žili v minibytíku v suteréne pri štátnej nemocnici s jednou izbou a umývadlom, snívali sme o rodinnom dome s veľkým ateliérom funkčne prepojeným s obytným priestorom v štýle Bauhaus. No a Michal do bodky splnil naše predstavy, náš sen,“ spomína Eva Mathéová, ktorá celý svoj život zasvätila pediatrii, vedeckej práci a – svojmu manželovi.
„Prežili sme spolu nádherný život. Jano bol pokorný, skromný, jednoduchý, no neprehliadnuteľný človek. Spájala nás hlboká viera, ktorá nám pomohla prekonať aj najťažšie obdobie, keď Jano po autonehode ochrnul, prestal hovoriť, všetko sa musel učiť od začiatku…“
Vlastnou cestou
Skvelý sochár nikdy nepodľahol doktríne socialistického realizmu. Netajil sa svojou hlbokou vierou, ktorá sa prejavila aj v jeho tvorbe. Stále sa uberal vlastnou cestou – cestou pokory, duchovna, symbolizmu, skratky. Na rozdiel od kolegov nedostával zákazky na sochy Leninov, Gottwaldov, monumentálne diela oslavujúce budovanie socializmu.
„V období mohutnej výstavby Košíc musel investor zo zákona dať dve percentá z celkovej investície na umenie. Jano žil vďaka svojim priateľom, spolužiakom z gymnázia – architektom, ktorí rozpoznali jeho umelecké a ľudské kvality. Práve tam, v úzkej spolupráci s architektmi, je začiatok košického špecifika – moderného exteriérového výtvarného umenia,“ hovorí Mathéová .
Dodnes zdobí takmer dvadsať často surrealistických diel obytné súbory na Severe, Terase, na sídlisku Nad jazerom. Skvelé súsošie Stojaca rodina na Považskej ulici, Vzlet pred budovou školy v Seni, Odpočívajúca rodina na Mieri, Češúca sa pred Poliklinikou Sever alebo Biomorfná hmota, Rozlet či Klíčenie sú ukážkou moderny, ktorá vo voľnom priestore nemá na Slovensku obdobu.
Komunistickí funkcionári ho síce trpeli, autorsky vystavovať mu však umožnili až v roku 1984 v Bratislave a o dva roky neskôr aj v Košiciach. Ján Mathé mal v tom čase 64 rokov…
Z lásky k mestu
Stúpame po drevených schodoch do ateliéru majstra. Desiatky sošiek, sôch i nadrozmerných skulptúr, ktoré dokumentujú tvorbu majstra od jeho študentských čias, vyrazia každému návštevníkovi dych. Každá je označená, katalogizovaná, popísaná. Ateliér sa zachoval v pôvodnej podobe do dnešných dní.
„Stále keď sem vkročím, mám Jana, ponoreného do tvorby, pred očami. Toto bolo jeho nebo, kým vládal, práve v tomto priestore trávil najviac času.“
Eva Mathéová sa rozhodla darovať vilu s ateliérom a pozostalosťou, vrátane desiatok sôch, viac ako 2500 kresieb a bohatej knižnice s takmer 1300 knihami zameranými na výtvarné umenie, zvlášť sochárinu, mestu.
„Obaja sme sa narodili v Košiciach. Rovnako ako ja miloval naše mesto, v ktorom rástol ľudsky i umelecky, v ktorom žil a komunikoval s významnými výtvarníkmi, kumštiermi Jakobym, Jasuschom, Feldom, Löfflerom… Keď sa Jano vrátil z frontu, práve Löffler mu veľmi pomohol. Dal mu urobiť hlavu vojaka na pamätníku neznámeho vojaka na Námestí osloboditeľov. Peniažky, ktoré za svoju prácu dostal, mu pomohli, aby mohol začať študovať v Prahe na Akadémii výtvarných umení… Košice majú právo zachovávať hodnoty, ktoré Jano vytvoril. Bola by som veľmi rada, keby sa náš dom premenil na múzeum Jana Mathého. Hádam sa toho dožijem…“
Mestské zastupiteľstvo na poslednom vlaňajšom zasadnutí vzalo na vedomie ponuku Evy Mathéovej a poverilo primátora, aby rokoval s vlastníčkou o podmienkach darovania.
Mikuláš Jesenský
Foto: Miroslav Vacula
