Film košického rodáka triumfoval na festivale v Benátkach
Slovenská kinematografia zažila vlani na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach historický úspech. Prvýkrát získala ocenenie na jednej z najprestížnejších prehliadok filmového umenia na svete, ktorá spolu s festivalmi v Berlíne a Cannes patrí do najvyššej, áčkovej kategórie. Hraný dokument Cenzorka (107 mothers) košického rodáka, režiséra, scenáristu, producenta a vysokoškolského pedagóga Petra Kerekesa si odniesol cenu za scenár v kategórii Orizzonti (Horizonty).
Aké bola tvoja prvá reakcia keď so sa dozvedel, že ocenený bol práve tvoj film?
Mali sme obrovskú radosť už keď sme sa dozvedeli, že náš film vybrali do Benátok. Už len sa ocitnúť v tejto súťaži je obrovský úspech. Po tom, ako sme v Benátkach na začiatku festivalu uviedli náš film, odišli sme domov. Správu, aby sme vrátili, sme dostali telefonicky. Samozrejme, neprezradili nám, aké ocenenie sme získali. No a keď vyhlásili, že sme získali cenu za scenár, bol to šok. Prirodzene, veľmi príjemný.
Film Cenzorka sa tematicky vymyká z tvojej doterajšej tvorby – je to krehký a zároveň brutálny príbeh vrahýň a matiek, ktoré porodili svoje deti v drsnom prostredí väznice v Odese. Čo ťa inšpirovalo k jeho natočeniu?
Pôvodne sme chceli točiť dokumentárny film o cenzoroch. V mnohých krajinách sú cenzori, ktorí cenzurujú filmy, módne časopisy, texty v médiách, ale aj korešpondenciu vo väzniciach. Urobili sme si veľmi rozsiahlu rešerš, v rámci ktorej sme objavili aj ženskú väznicu pre matky s deťmi v Odese. Postupne sme našu predstavu o rozsiahlom poviedkovom filme osekávali až sme sa nakoniec rozhodli, že natočíme film práve z odeskej ženskej väznice.
Tvoj pôvodný zámer bol ale natočiť film v mužskej väznici…
Je to pravda. Našli sme množstvo zaujímavých príbehov z mužskej väznice, z ktorej muži píšu ženám na slobode, takže sme začali točiť najskôr tam. V priebehu rešerší sme ale natrafili na Irynu Kiryazevu, ktorá pracuje v mužskej aj ženskej väznici v Odese ako cenzorka. Do poslednej chvíle som rozmýšľal, že to budú dva svety. Jej príbeh, ale aj príbehy tých žien boli nesmierne silné. Postupne sa to všetko vykryštalizovalo, až som sa napokon rozhodol, že celý príbeh zjednodušíme. Veril som, že tým bude silnejší.
Nebolo jednoduchšie urobiť film z väznice na Slovensku?
Mali sme skúsenosti kolegu Mira Rema, ktorý natočil vynikajúci film Comeback z prostredia slovenskej väznice. Od neho sme sa dozvedeli, aké to bolo komplikované. Zároveň na Slovensku keď sa niekde objavíš kamerou, všetci čakajú, že ideš robiť nejakú investigatívu, všetci sa boja. Preto sme sa rozhodli ísť na Ukrajinu, kde o nás vedeli, že sme zo zahraničia, že im neublížime. Čiže bolo to skôr pragmatické riešenie. Navyše, na Ukrajine som nebol zahltený prepojeniami, kontextami, ktoré niekedy môžu zabiť celý príbeh. Tam som sa mohol naozaj sústrediť len na podstatu. V rámci filmového rozprávania príbehu mi to veľmi pomohlo.
V Benátkach ocenený scenár, na ktorom si spolupracoval s Ivanom Ostrochovským, vychádza z reálnych životov odsúdených žien, ktoré vo filme aj účinkujú. Ako sa ti podarilo získať ich dôveru?
Časom. My sme sa do Odesy často vracali. Sám to ako novinár určite poznáš, že je rozdiel prísť niekde na jeden rozhovor, alebo vracať sa k tým ľuďom a do ich prostredia. Vtedy zistia, že ťa nezaujíma nejaká senzácia, ale to, čím žijú. Ja som tam veľmi často chodil bez kamery, bez fotoaparátu, mikrofónu, len som počúval ich príbehy. Zistili, že môj záujem o nich je skutočný. To bolo absolútne kľúčové pri tvorbe scenára i celého filmu.
Na filme si pracoval šesť rokov. Čo bolo na jeho príprave najnáročnejšie?
Ťažko povedať. Chvíľu sme mali peniaze, chvíľu nie, celý príbeh sa nejako vyvíjal rôznymi smermi, nebol som si istý, či mám opustiť bezpečie dokumentárneho filmu, ktorých som predsa už niekoľko natočil… Najviac ma zožierali pochybnosti, či ten príbeh bude uveriteľný. Strašne som sa bál, aby film neskĺzol do nejakých klišé. Výrazne nám ale pomohol čas, ktorý sme strávili na jeho príprave a realizácii. Myslím si, že skutočnosť, že sme ho točili po kúskoch a strašne dlho, že sme sa s tým trápili, prispelo k jeho kvalite.
Čo ti dala a čo vzala táto skúsenosť z ľudskej a umeleckej stránky?
Určite mi nič nevzala. Stratil som ale istotu v odpovediach. Pred tým som bol oveľa sebaistejší. Teraz, keď som si bytostne uvedomil, aké sú tie ľudské príbehy mnohovrstvové, nechávam si stále v tom, čo vidím a počujem, veľkú rezervu…
S členmi štábu ste Cenzorku uviedli v slovenskej predpremiére 12. októbra minulého roku v kine Úsmev, poslednom kamennom kine v Košiciach, ak teda nerátame multiplexy. Čo pre teba táto predpremiéra znamená?
Pre mňa bolo strašne dôležité, aby sme predpremiéru mali práve v Košiciach, v mojom rodnom meste. Dôležité to pre mňa bolo aj preto, že sme ho po lockdowne uviedlo naživo, nie virtuálne v online priestore. Kino nie je miesto, kde si človek iba príde pozrieť nejaký film, ale aj miesto stretávania. Je to rovnako ako s kostolom. Môžeš sa zúčastniť na bohoslužbe online, ale nikdy ju neprežiješ ako v chráme. Aj film si môžeš pozrieť v televízii, notebooku, ale nikdy sa to nevyrovná zážitku v kine.
Žiješ v dedinke Vištuk s 1400 obyvateľmi pri Pezinku. Čo sa ti ale ako prvé vynorí, keď počuješ – KOŠICE?
Domov. Košice sú pre mňa stred sveta. Je to dané spomienkami na detstvo, rodinu, tu som v prekrásnom kine Slovan videl prvé vážne filmy…
Pochádzaš z umeleckej rodiny, mamka – výtvarníčka učila na Fakulte umení Technickej univerzity, otec bol režisér v košickom štúdiu STV. Čo ti dali do vienka?
Strašne veľa! Okrem toho, že sme doma mali na tú dobu fantastickú knižnicu s vynikajúcimi, aj zakázanými knižkami, v ktorých som listoval, s rodičmi sme sa veľmi často o tých knižkách a filmoch, ktoré som videl, rozprávali, cítil som obrovskú podporu oboch rodičov v tom, čo som robil, nech už som to robil akokoľvek bláznivo. Vďaka nim som tým, čím som.
Vráťme sa do súčasnosti. Covid azda najviac postihol slovenskú kultúru. Zavrel kiná, divadlá, koncertné sály, galérie, múzeá. Čo robí dokumentarista v čase korony a lockdownu?
My sme 8. marca 2020 mali posledný filmovací deň v Odese, no a vrátili sme sa do úplne zavretej krajiny. Musel som zrušiť všetky svoje projekty, ktoré som mal roztočené prevažne v zahraničí, no na druhej strane som sa pustil do strihania Cenzorky. Boli to terabajty natočenej suroviny. Zároveň som písal nové scenáre, učil som online… Ale sú to náhradné riešenia. Dva roky som reálne totiž nič netočil, ako režisér som nemal šancu čokoľvek robiť. Teraz v marci to budú presne dva roky od vtedy, čo som naposledy povedal – zvuk, kamera, ideme!
V roku 2008 si sa pripojil k výzve slovenských dokumentaristov adresovanej Rade STV, Ministerstvu kultúry SR a Výboru NR SR pre kultúru a médiá. Zodpovedných činiteľov ste vyzvali ku krokom, ktoré by významne napomohli k obnoveniu a rozšíreniu produkcie kvalitného autorského dokumentárneho filmu vo verejnoprávnej televízii. Čo sa odvtedy zmenilo?
Osobne si myslím, že po nástupe Tibora Búzu, ako programového riaditeľa RTVS, sa zmenilo strašne veľa. Nastavili sa veľmi dobré podmienky v rámci tvorby dokumentu, vďaka čomu sme, myslím si, v rámci stredoeurópskeho priestoru nadštandardní. Je to paradox, keďže momentálne na stránke Slovenskej televízie svieti oznámenie, že kvôli zlej finančnej situácii nemôžu podporovať nové projekty. Ale verím, že je to len dočasný stav. Myslím si, že štruktúra podpory autorského dokumentu sa veľmi skvalitnila.
Na STV 2 ide od 10. januára skvelý cyklus dokumentov Budujeme Slovensko. Sú akýmisi portrétmi vzácnych industriálnych stavieb postavených v minulosti, ktorým hrozí zánik. Seriál produkuje tvoja spoločnosť Kerekeš film. Čím chceš ako režisér, scenárista či producent najbližšie potešiť filmových fajnšmekrov?
Teraz sa reprízuje prvých šesť dielov cyklu Budujeme Slovensko. Po nich bude nasledovať ďalších šesť dielov, ktoré natočili študenti Vysokej školy múzických umení. Medzi nimi bude aj skvelý dokument o košickom kine Družba, pionierskom tábore v Kysaku, kúpeľoch Sobrance, michalovskom Černobyle, magnezitke v Jelšave… No a pustil som sa do dosť veľkej veci – strašne rád by som sa vrátil do Košíc a natočil film o košickom maratóne.
Okrem filmárskych aktivít učíš na Filmovej a televíznej fakulte VŠMÚ. Akí sú mladí adepti dokumentaristiky, ako vidíš perspektívu dokumentu na Slovensku?
Máme veľmi veľa talentovaných študentov, ktorí vytvorili viacero pozoruhodných filmov. Tohto roku mal veľkú premiéru výborný film Márie Pinčíkovej Na značky, na prestížnom Medzinárodnom festivale dokumentárneho filmu v Jihlave získal cenu film Barbory Sliepkovej Čiary… Myslím si, že pri kombinácii podpory zo strany Audiovizuálneho fondu a RTVS zažijeme v kinách veľa zaujímavého…
Mikuláš Jesenský
Foto: Archív PK
