Svojim humorom viac ako štyri desaťročia rozveseľoval čitateľov Východoslovenských novín, Smeny na nedeľu, Roháča, časopisu Televízia a rozhlas, no najmä Košického Večera a Korzára. Spod jeho rúk vyšli stovky, možno tisícky kreslených vtipov, karikatúr, ilustrácií k rozprávkovým knižkám, portrétov. Drvivá väčšina z nich mali spoločného menovateľa – jeho milované Košice. Mestské zastupiteľstvo udelilo tohto roku Jozefovi Jurkovi za významný celoživotný prínos v kultúrnej, umeleckej a publicistickej činnosti najvyššie ocenenie – Cenu mesta, in memoriam.
Potešil ma, keď minulý rok prijal ponuku prispievať do mesačníka Košice v skratke.
Žiaľ, bola to jeho posledná zastávka autorsky mimoriadne plodného života. Naša spolupráca sa náhle skončila – v pondelok 3. januára tohto roku šokoval nás všetkých jeho nikým neočakávaný odchod. Jozef Jurko nás opustil vo veku nedožitých 69. narodenín.
Ako spomínajú na Joža Jurka jeho kolegovia – karikaturisti?
Rasťo Visokai: Jožo bol kronikár mesta
„Ten, kto pozná jeho kresby Joža Jurka, si určite myslí, že bol veľký srandista, jedna veselá kopa. Omyl. Bol skôr premýšľavý pozorovateľ. Blúdil po meste, všímal si detaily, počúval bežných ľudí, všetko, čo nakreslil, čerpal zo života, ktorý ho obklopoval. Jožo bol všímavý detailista. A všímal si aj vážne témy a problémy, ktoré dokázal bravúrne pretransformovať do svojich jedinečných postavičiek. Aj texty, ktoré vedel skvele vypointovať, mal z prvej ruky. Všetko, čo robil, bolo naturálne. Jeho kresby vypovedajú o živote v Košiciach, o radostiach i strastiach jeho obyvateľov. Bol vlastne kronikárom mesta. Toto je podstata jeho tvorby.
Musím sa priznať, že som mal z neho veľké komplexy menejcennosti. Bol oveľa väčší fešák ako ja, mal viac detí, na rozdiel odo mňa dokázal používať pri svojej práci počítač, mal úžasný nos na témy, bol húževnatý, pracovitý, zodpovedný.
Veľmi som mu závidel jeho webovú stránku. On mi ju nielen urobil, ale mi dal ešte aj návod, ako ju udržiavať pri živote. Nechcel za to odo mňa nič. Tak sme sa dohodli na Becherovke. Žiaľ, dodnes mu ju dlhujem…
Joža som volal – JéžišMáriaJózef! Keď som ho naposledy stretol, hovorím: JéžišMáriaJózef, neviem, ako ty, ale ja som od roku 2016 nenakreslil ani čiarku, skúšal som všetko možné – aj som sa opil, aj som prestal piť, aj som prestal fajčiť, aj som začal fajčiť a – nič. Priznal sa, že aj jemu to už ide ťažšie. Ale na rozdiel odo mňa stále kreslil! A nie hocijako! Videl som aj váš časopis s jeho zrejme poslednými kresbičkami. Boli, ako stále, originálne témou, obsahom, grafickým stvárnením, vtipné. Robiť dobrý humor je ťažká vec. A Jožo ho robil celý život.
Bol o dvanásť rokov som mladší. Nie je spravodlivé, že on zomrel a ja tu ešte stále vegetujem. Je to obrovský prúser…“
Ľubo Juhás: Kým sme my snívali, on kreslil
„Ani neviem presne, kedy som sa s Jožom spoznal. No bolo to na nejakej výstave karikatúr a bolo to už veľmi veľmi dávno – v časoch, keď sa ešte takéto výstavy bežne a s obľubou organizovali a kde sme sa my, karikaturisti, stretávali. Ani si nepamätám, na koho výstave sme sa prvýkrát stretli, ale určite viem, že to bolo v Košiciach. Tými Košicami som si istý. Prečo?
Pokiaľ sme my, ostatní, hľadali veľké témy, snažili sme sa presadiť v redakcii Roháča v Bratislave či v Dikobraze v Čechách, alebo na súťažiach doma, či v zahraničí, Jožo to poňal úplne ináč. Nepustil sa dobyť svet, zostal v košických uliciach, na pľaci na Dominikánskom námestí, na autobusových zastávkach, na sídliskách, v parkoch, v kine, na výstavách, v divadle aj v lesoparku , či pri Hornáde na Aničke. Dennodenne svojou typickou kresbou zachytával bežný život Košičanov. Jeho obrázky roky prinášali úsmev aj zamyslenie v Košickom Večeri, Korzári, v rôznych publikáciach, na letákoch, pozvánkach či dokonca v električkách…
Pokiaľ sme my hľadali veľké univerzálne témy, snívali sme o svete, Jožo zachytával drobné radosti a starosti svojich susedov, priateľov, detí v prostredí, ktoré ho obklopovalo. Nezvykol opúšťať Košice. Ani v tvorbe ani inak. Kým sme my snívali, Jožo kreslil, kreslil, kreslil… Možno meno Jožo Jurko nepovie nič nejakému Žilinčanovi, alebo Bratislavčanovi. Ale určite ho pozná a bude si ho pamätať väčšina Košičanov.“
Laco Tverďák: Dokonalosť sa skladá z maličkostí
„Zdá sa mi, akoby sme sa s Jožom poznali odjakživa, aj keď to nie je pravda. Zrejme prvýkrát sme sa stretli v redakcii košického Večera. Niekedy v druhej polovici 70. rokov v silvestrovskom čísle uverejnili novoročnú anketu s košickými karikaturistami, do ktorej sme obaja prispeli. Tých stretnutí bolo postupne stále viac.
V tom čase som sa dosť intenzívne angažoval v oblasti kresleného humoru aj ako organizátor – chcel som založiť klub košických autorov a galériu humoru. Jožo ma v tom snažení všemožne podporoval a pomáhal. Neviem ako, ale podarilo sa. Spolu sme založili v priestoroch vtedajšieho Krajského výboru Socialistického zväzu mládeže vysnívaný klub a v Osvetovom stredisku na ulici Laca Novomeského Galériu Humorring. Je to síce dávna minulosť, ale patrí to ku spomienkam na Joža Jurka.
Jožo kreslil veľmi veľa. Nech som otvoril ktorýkoľvek košický, no nielen košický denník, týždenník či občasník, vo väčšine som našiel kresbu s podpisom Jurko. Za tým, že ho redakcie a novinári brali všetkými desiatimi a vážili si jeho prácu, sa zrejme skrývala jeho zodpovednosť, precíznosť, dochvíľnosť, spoľahlivosť, presnosť.
Jeho kresba bola dokonale kompozične i farebne zvládnutá, jeho čiara dýchala, jeho kreslené vtipy presvetlili množstvo periodík a musím priznať, že na spoločných výstavách karikaturistov boli najobľúbenejšie.
Michelangelo Buonarroti raz povedal: Dokonalosť sa skladá z maličkostí. Ale dokonalosť nie je maličkosť… Presne toto platí o tvorbe Joža Jurka.“
Foto: Rodinný archív Jurkovcov
Mikuláš Jesenský
