Stop brutálnym asanáciám

Pred 40 rokmi, 2. februára 1983, vyhlásila vláda Slovenskej socialistickej republiky historickú časť Košíc za mestskú pamiatkovú rezerváciu (MPR). Svojou rozlohou i počtom pamiatok je najväčšia na Slovensku. V bývalom Československu bola druhá najväčšia po Prahe.

V čase vyhlásenia historického jadra Košíc za MPR sa počet pamiatkovo chránených objektov na jej území zvýšil z pôvodných 196 na súčasných takmer 450.Aj keď je z 18 slovenských rezervácií najväčšia, z 15 134 hektárov zastavanej plochy tvorí iba 85 hektárov, teda necelé jedno percento. Jej kultúrno–spoločenský význam je však kľúčový pre celé mesto aj okolitý región..

O pýche Košíc sme sa rozprávali so zástupcom riaditeľky Krajského pamiatkového úradu (KPÚ) v Košiciach Radoslavom Mokrišom.

Čo predchádzalo vyhláseniu mestskej pamiatkovej rezervácie?

V období bez pamiatkovej ochrany, teda do roku 1983, boli v Košiciach na bežnom poriadku plošné asanácie. Z tých najväčších a najmenej citlivých spomeňme likvidáciu hotela Slovan (Schalkház) a výstavbu nového hotela bez rešpektovania výšky zástavby, rozsiahlu asanáciu domov a výstavbu obchodného domu Dargov, zbúranie budov na rohu Hlavnej ulici a Kasárenského námestia, kde vyrástol obchodný dom Prior, dnes Urban, asanáciu budov na Štúrovej až po dnešnú Grešákovu pre novostavbu Slovenskej sporiteľne a sídla prokuratúry a mohli by sme pokračovať… Spomínam len tie lokality, ktoré sú dnes územím pamiatkovej rezervácie a jej ochranného pásma. A v územnom pláne sa rátalo s asanáciou ďalších rozsiahlych lokalít. Rok 1983 bol konečne stopkou týchto zásahov do mimoriadne vzácneho územia.

Kedy vznikol zámer chrániť pamiatky historického jadra mesta?

Zámer prišiel pomerne neskoro – až v 80. rokoch 20. storočia. Väčšina pamiatkových rezervácií na Slovensku (Levoča, Kežmarok, Bardejov, Banská Bystrica, Kremnica, Banská Štiavnica) bola vyhlásená ešte v 50. rokoch. Sú to jadrá historických miest, kde boli na prvý pohľad evidentné stredoveké či renesančné fasády a bol viditeľne zachovaný súbor mestských hradieb s baštami a bránami. Naopak, v Košiciach stredoveké hmoty domov ostali skryté pod fasádami, upravenými v 19. storočí. Možno to bol dôvod, prečo sa vtedy neuvažovalo o územnej ochrane. Nikomu nenapadlo v priemyselnom hutníckom meste riešiť pamiatky.

Čo spôsobilo zmenu myslenia odbornej i laickej verejnosti vo vzťahu k historickým hodnotám nášho mesta?

Zmenu myslenia priniesol až podrobnejší prieskum, kedy si odborníci – historici urbanizmu a umenia, uvedomili hodnoty, ktoré v Košiciach máme. Pomerne neskoré vyhlásenie MPR však malo i pozitívnu stránku – poznanie a metodický prístup k ochrane pamiatkových hodnôt sa od 50. rokov posunuli k vedeckému poznaniu. Vďaka tomu sa podarilo MPR v Košiciach vyhlásiť ako plošne najväčšiu na území Slovenska, ktorej územie už nebolo obmedzené stredovekými hradbami, ale zahrnulo aj zástavbu mesta z polovice 19. storočia. Do zoznamu pamiatkovo chránených budov sa vďaka tomu dostali aj mnohé funkcionalistické stavby z 20. a 30. rokov, ktoré majú vynikajúce architektonické kvality, a ktoré sú dnes vo svete mimoriadne cenené. Veľkorysým vyhlásením pamiatkovej rezervácie sa v Košiciach zabránilo tomu, aby vyrástli paneláky hneď za stredovekými hradbami.

Predpokladám, že dôležitým momentom bolo zapracovanie návrhu do kľúčových dokumentov mesta…

Veľkú zásluhu na tom má kolektív architektov košického Stavoprojektu Alexander Bél, Dušan Hudec a Emil Martončík, ktorí v roku 1979 vypracovali Územný plán zóny celomestského centra Košice. Ten v roku 1983 schválila Rada Národného výboru mesta Košice na čele s vtedajším primátorom Rudolfom Schusterom. Uznesením vlády číslo 46 zo dňa 2. februára 1983 sa historická časť Košíc dostala do prestížneho zoznamu chránených území. Súčasne vláda uložila ministrovi kultúry, ktorým bol Miroslav Válek, a Rade Východoslovenského krajského národného výboru vykonať opatrenia na záchranu, obnovu a vhodné využívanie MPR. V marci 1984 bola centrálna mestská zóna Košíc zahrnutá do územno-plánovacej dokumentácie.

Ako vznikla kategorizácia pamiatkových objektov a vymedzenie hraníc budúcej MPR?

Pamiatková rezervácia bola vyhlásená v súlade s vtedajším zákonom č. 7/1958 o pamiatkovej starostlivosti. Slovo „rezervácia“ znamená aj pre laika niečo nemenné, „zakonzervované“, čo je hodné ochrany. V tomto poňatí je pamiatková rezervácia súborom budov, medzi ktorými sú národné kultúrne pamiatky, ale aj budovy, ktoré síce nemajú významné pamiatkové hodnoty, ale v rámci mestského urbanizmu dotvárajú prostredie. Okrem samotnej hmoty domov pamiatková ochrana územia znamená aj ochranu ďalších charakteristických znakov, napríklad spôsob zástavby parcely, výškovú gradáciu budov a ich vzájomné súvislosti, výškové dominanty a historické verejné priestranstvá, ale aj historické plochy zelene. Pri týchto črtách sa však nesmie zabúdať ani na zdanlivo bezvýznamné detaily, ktoré určujú vizuálny dojem. Práve detaily, ako napríklad kamenné stupne, drevené brány, dvojité okná, historické omietky a štuky podčiarkujú poznanie „starobylosti“. To sú krásy, ktoré obdivujeme pri dovolenkách v zahraničí, ale naše si akosi nevšímame.

Ako a kedy boli formulované zásady ochrany Mestskej pamiatkovej rezervácie v Košiciach?

Pamiatkový úrad Slovenskej republiky zahrnul vypracovanie zásad ochrany pamiatkovej rezervácie Košice do plánu hlavných úloh na rok 2004. V roku 2005 boli zásady ochrany MPR prerokované aj v mestskom zastupiteľstve. Na naše milé prekvapenie ich poslanci schválili jednohlasne. Bol to dôležitý signál, že primátor i mestskí poslanci si uvedomili význam zachovania a dobrej prezentácie košického historického jadra. Vlani, po zložitom procese príprav a schvaľovania, boli zásady MPR premietnuté do záväznej časti územného plánu.

Podľa názoru niektorých vlastníkov nehnuteľností v pamiatkovej rezervácii sú zásady ochrany pamiatok v rozpore s vlastníckymi právami garantovanými Ústavou SR. Váš názor?

Znárodnenie kultúrnych statkov v období socializmu malo presah aj po roku 1989. Porevolučný vývoj síce nastavil nové právne prostredie, stavebno-technický stav stav historických nehnuteľností naprieč celým Slovenskom bol však katastrofálny a s astronomickým investičným dlhom. Je na škodu veci, že tento vnútorný dlh nebol nikdy ekonomicky vyčíslený. Zobrazoval by totiž podiel štátu na škodách pamiatkového fondu. Krajský pamiatkový úrad je denne konfrontovaný s nárokmi vlastníkov na prestavby objektov v pamiatkových územiach. Vyplývajú prevažne z racionálne odôvodnených potrieb modernizácie, ale, žiaľ, niekedy aj z pohnútok nekalej hospodárskej súťaže. Nástroje pamiatkovej ochrany sa preto snažíme nastavovať tak, aby pri zachovaní oprávnených záujmov vlastníkov nehnuteľností boli určené zrozumiteľné hranice prípustných a neprípustných zásahov do pamiatkového územia.

Niektorí odborníci prirovnávajú výsledok socialistického hospodárenia s kultúrnymi pamiatkami a pamiatkovými územiami k vojnovým škodám… Táto zásadná skutočnosť sa dodnes prehliada, verejnosť i médiá často porovnávajú neporovnateľné – náš pamiatkový fond s pamiatkovým fondom starých členských štátov Európskej únie, kde nebola pretrhnutá kontinuita vlastníckych vzťahov.

Ako sa mohlo stať, že napríklad majitelia budov na Hlavnej ulici 43, Hlavnej 38, Mlynskej 13 a niektorých ďalších nerešpektovali zásady ochrany pamiatok?

Žiaľ, Slovenská republika nemá preventívny orgán, napríklad stavebnú políciu, ktorý by hneď na mieste mohol účinne predchádzať porušovaniu stavebných predpisov. To, čo by mohol inšpektor stavebnej polície vyriešiť na mieste okamžite, môžu občania Slovenska dosiahnuť len komplikovanou súdnou cestou. Čo si myslíte, je pre ekonomiku štátu i verejnosť výhodnejšia prevencia, alebo nekonečné súdne spory?

Mikuláš Jesenský

Titulná foto: Archív KPÚ