Svet objavuje košickú výtvarníčku

Väčšinu tvorivého života prežila v ústraní, zavretá vo svojom ateliéri, ponorená do vlastných myšlienok, práce s rôznymi, najmä prírodnými materiálmi. Napriek nespornému talentu a originalite mala pred rokom 1989 len dve samostatné výstavy – v Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne (1983) a vo výstavnej sieni Zväzu slovenských výtvarných umelcov v Košiciach (1988). Zlom priniesli až posledné roky. Sochárka a keramička Maria Bartuszová sa však uznania na domácej ani svetovej výtvarnej scéne nedožila…

Koncom roka 2021, teda 25 rokov po smrti nenápadnej, no zároveň výraznej výtvarníčky, vyšla na Slovensku reprezentatívna takmer 600-stranová monografia, vzápätí aj v anglickom jazyku. Prezidentka SR Zuzana Čaputová vlani udelila Marii Bartuszovej Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí. Diela Marie Bartuszovej boli jediným zastúpením slovenského výtvarného umenia na prestížnom Benátskom bienále, v jednej z najvýznamnejších svetových galérií Tate Modern v Londýne otvorili veľkolepo komponovanú prehliadku jej umeleckých diel.

Nečakaný záujem

„Pre nás to znamená obrovskú radosť a zároveň satisfakciu. Mama bola introvert, veľmi skromná a pracovitá žena. Ja som vždy vnímala jej práce ako niečo výnimočné. Možno svojím dielom predbehla dobu. Vytvorila svoj vlastný jazyk, ktorému však intuitívne rozumie väčšina ľudí. Odozva svedčí o tom, že jej tvorba je nadčasová. Teší nás, že silno rezonuje a oslovuje milovníkov výtvarného umenia i kritikov doma i v zahraničí,“ reaguje na úspech dcéra Anna Bartuszová.

Zahraniční kurátori výtvarníčku objavili až po jej odchode. „V rokoch 2005 až 2007 boli na Slovensku veľké výstavy, ktoré mapovali jej celoživotné dielo. Práve vďaka nim sa dostala aj do pozornosti uznávanej historičky umenia a kurátorky Ruth Noack. V roku 2007 vybrala jej práce na výstavu Documenta XII v nemeckom Kasseli, ktorá sa koná raz za štyri roky. Je to svetová prehliadka toho najlepšieho z moderného umenia. Vďaka nej bol zrazu nečakane veľký záujem o mamine dielo,“ vysvetľuje Anna.

Najvyššie ocenenie

Vrcholným ocenením diela Marie Bartuszovej je veľkorysá prezentácia jej života a tvorby v jednej z najprestížnejších galérií sveta – Tate Modern v Londýne, ktorú ročne navštívia milióny návštevníkov. Otvorili ju vlani v septembri a predĺžili z apríla až do júna tohto roku. Britské periodiká vo svojich recenziách hodnotia výstavu len v samých superlatívoch.

„Výstave v Tate predchádzala nie- koľkoročná príprava, do ktorej za- siahla pandémia. Mala byť pôvodne už v roku 2020,“ spomína dcéra výtvarníčky. „Kurátori z Tate boli niekoľkokrát u nás doma, zaujímali sa o všetko – o diela, ale aj o to, aký bol život v dobe, keď mama tvorila. Robili si komplexný obraz, aby pochopili súvislosti a mohli pripraviť koncepciu výstavy a vybrať diela. Dojalo nás, že na vernisáži mala úvodné slovo riaditeľka Tate Modern Frances Morris, ktorá ocenila, že sa ako rodina staráme o mamine dielo.“

Monografia

Koncom roka 2021 vyšla spomínaná monografia, ktorá prináša komplexný prehľad sochárskej tvorby, no približuje aj život a spôsob myslenia Marie Bartuszovej. Vydaniu predchádzala dlhodobá príprava.

„Mama po sebe zanechala obrovské duchovné a výtvarné dedičstvo. Najnáročnejšie bolo celú pozostalosť zhromaždiť. Vtedy sme ešte netušili, akú majú jej diela hodnotu, no veľmi sme túžili vydať publikáciu, vďaka ktorej by sa mamina tvorba zachovala pre budúcnosť. Historička umenia a kurátorka Gabi Garlatyová detailne spracovala výskum, informácie o práci, ale aj o živote od detstva až po mamin odchod. Ja som bola možno taký motor, ale bez Gabiky by sme knihu nevedeli urobiť. Podarilo sa nám vydať aj anglickú mutáciu, takže všetko o mojej mame a jej diele sa budú môcť dočítať aj v zahraničí…“

Mikuláš Jesenský

Titulná foto: Archív M. Bartuszovej

Vrchol tvorby

Maria Bartuszová (* 24. apríl 1936, Praha – † 22. december 1996, Košice) absolvovala štúdium na Vysokej škole umeleckopriemyslovej v Prahe –v ateliéri prof. Otta Eckerta na oddelení keramiky a porcelánu. V roku 1964 sa s manželom, sochárom Jurajom Bartuszom, a s prvorodenou dcérou Annou presťahovala do Košíc, kde žila do konca svojho života

„Myslím si, že Košice mala rada. Bola šťastná, že má svoj ateliér a že v ňom môže slobodne tvoriť,“ hovorí Anna.

Ako spomína na svoju mamu?

„Skĺbiť rodinu a prácu bolo pre ňu často veľmi náročné, keďže robila zákazky aj vlastnú tvorbu. Niekedy sa potrebovala doslova zavrieť v ateliéri, aby sa mohla sústrediť na svoju prácu. Nebola síce klasická mamka, pre ktorú je starostlivosť o domácnosť absolútnou prioritou, bola však stále milá, pozorná, empatická, ale vedela byť aj prísna. Rada spomínam ako s nami – deťmi, chodila často do prírody, do lesa, kúpať sa na Ružín…“

V roku sa 1984 sa rodičia rozviedli. Ako sa prejavil bolestný rozchod na tvorbe a živote výtvarníčky? „V čase rozvodu bola smutná, uzavrela sa viac do seba. Postupne sa z toho dostávala, opäť ožila, začala sa ešte intenzívnejšie venovať svojej tvorbe. Paradoxne, po rozvode vytvorila svoje vrcholné diela. Žiaľ, viaceré sa nezachovali.“

Dva dni pred Štedrým večerom v roku 1996 Maria Bartuszová prehrala boj s dlhodobým ochorením. Miestom jej posledného odpočinku je urnový háj v košickom Krematóriu. Práve tam výnimočnú sochárku pripomína nádherná plastika Metamorfózy.

Mikuláš Jesenský