Tridsať rokov je hnacím motorom i dušou Medzinárodného maratónu mieru, ktorý preslávil naše mesto nielen v športe. Najmä vďaka nemu sa najstarší maratónsky beh v Európe zaradil medzi najprestížnejšie maratóny na svete – v rebríčku World Athletics obsadil za rok 2021 skvelé 12. miesto.
Po dvoch rokoch pôstu, ktorý spôsobila kovidová pandémia, sa pred mesiacom, v prvú októbrovú nedeľu, postavilo na štart Medzinárodného maratónu mieru vo všetkých kategóriách takmer 10 000 bežcov.
Výsledky letia do sveta
Top favoriti zabehli fantastické časy – víťaz Reuben Kiprop Kerio z Kene časom 2:07:16 zaostal za traťovým rekordom 15 sekúnd, Keňanka Margaret Agaia 2:24:04 ten ženský prekonala, ďalší štyria africkí bežci sa zmestili pod čas 2:08!
Po vyčerpávajúcich prípravách mamutieho podujatia vyžarovala z tváre riaditeľa MMM Braňa Koniara obrovská úľava.
„Tieto výsledky letia do sveta! Je to pre nás obrovské zadosťučinenie, známka ďalšieho napredovanie. Byť v európskom rankingu pred Rímom, Prahou, Madridom a ďalšími metropolami potvrdzuje, že sa uberáme správnou cestou. Tohtoročný maratón opäť dokazuje, že nielen rozpočet, peniaze, ale najmä naše know-how a chémia, ktorá sa s košickým maratónom spája, má svoju hodnotu, ktorá často predčí iné, oveľa väčšie mestá,“ hovorí šéf MMM.
Inzerát
Ako sa dostal vyštudovaný inžinier, absolvent Vysokej školy technickej v Košiciach, k organizovaniu najväčšieho športového podujatia na Slovensku?
Najskôr pracoval ako projektant v košickej INORGE, neskôr v Medzinárodnom vedecko-výrobnom združení ROBOT. Po Novembri 1989 firma síce fungovala, zamestnanci dostávali výplaty, nemali však prácu. Väčšinu pracovného času zabíjali počítačovou hrou Tetris.
„Nebavilo ma to, rozmýšľal som, čo a ako ďalej. Zhodou okolností som v roku 1991 našiel v košickom Večerníku inzerát na voľné pracovné miesto v Maratónskom klube na plný úväzok. Vtedy som už mal odbehnuté tri maratóny, pohyboval som sa v maratónskej komunite, mal som možnosť nahliadnuť aj do zákulisia. V tom čase dochádzalo i k istej forme decentralizácie, maratón prestával byť priamo napojený na štruktúru ČSZTV a bola tu i snaha o generačnú výmenu. V kancelárii maratónu ešte vypomáhal dlhoročný funkcionár a organizátor Jano Margita starší. Odovzdal mi pár šanonov, dostal som nejaký počítač so softwerom T602 a kľúče od kancelárie v prístavbe starej športovej haly…“
Ťažké začiatky
V roku 1991 organizoval Braňo Koniar „svoj“ prvý maratón. V tom čase bol jediný profesionálny pracovník Maratónskeho klubu, celý organizačný tím tvorili dobrovoľníci. O rok neskôr sa stal riaditeľom MMM.
„Všetci potrebovali informácie – kto a kedy do Košíc pricestuje, kedy prídu nákladné autá, žeriavy, kde treba vybaviť rôzne povolenia, kto prinesie čaj na trať. Nejestvoval žiaden detailný manuál, internet, maily, všetko bolo na pleciach niekoľkých ľudí, všetci ma ťahali za rukáv. Našťastie, od čias zakladateľ košického maratónu Vojtecha Bukovského zohrávala v príprave dôležitú úlohu armádu. Mala profesionálov, techniku, velenie. A to všetko fungovalo v istej podobe ešte i začiatkom 90. rokov. Tak či tak, noc pred mojím prvým maratónom som nespal dobre…,“ spomína Braňo.
Dnes sa pri spomienkach na svoje začiatky usmieva: „V tom roku bežalo v Košiciach okolo 400 maratóncov. V porovnaní s dneškom boli logistické, bezpečnostné či marketingové požiadavky zanedbateľné. Vtedy zabezpečovalo maratón dvesto, možno tristo ľudí, dnes ich potrebujeme 1200…“
Zápas o prežitie
Počas uplynulých 99. ročníkov zažili bežci i organizátori vojnové i mierové roky, zmeny režimov, fujavice i horúčavy, menila sa trať – bežalo sa z Turne i z Prešova do Košíc, z Košíc do Sene a späť, od roku 1989 absolvujú maratónci mestský okruh.
Kritický bol najmä rok 2020, kedy život nielen na Slovensku výrazne oklieštil COVID.
„Bol to zápas o prežitie najstaršieho európskeho maratónu. Obmedzenia sa menili z týždňa na týždeň, zo dňa na deň. Našťastie, podarilo sa nám presvedčiť kompetentných, že treba zachovať kontinuitu takmer storočného podujatia, ktoré prežilo vojnové roky i okupáciu Československa v roku 1968. Nakoniec sme dostali súhlas aj keď len vo výrazne obmedzenej forme za podmienky testovania každého účastníka a prísneho dodržiavania hygienických pravidiel. Na štarte bolo síce len 200 bežcov zo Slovenska, podstatné však je, že tradíciu maratónskeho behu v Košiciach sa nám podarilo napriek extrémne nepriaznivým podmienkam udržať. Táto skúsenosť nás presvedčila, že sa netreba predčasne vzdávať, že za overené hodnoty treba bojovať do poslednej minúty. A netýka sa to len nášho maratónu.“
Paralela
Minulý rok vyšla kniha Život ako maratón. Autorom je Braňo Koniar. Prináša nielen pohľad do zákulisia MMM, ale aj zážitky a skúsenosti z veľkých športových podujatí vo svete, na ktorých sa zúčastnil, postrehy a zamyslenia nad minulosťou, prítomnosťou i budúcnosťou výziev, ktorými sme prešli a ktoré nás čakajú.
Braňo absolvoval osemnásť maratónov. Spomína aj na svoj prvý maratónsky beh v živote a zároveň posledný na klasickej trati z Košíc do Sene a späť v roku 1988.
„Veril som si, že to zvládnem. Po roku tréningu sa mi zdalo, že som dobre pripravený. Mal som predstavu, že ho zabehnem za tri hodiny. Na obrátke v Seni moje stopky ukazovali čas 1:30. Bol som nadšený. Až neskôr mi došlo, že som sa v prvej polovici nechal strhnúť, prepálil som tempo, že na ceste späť ma čaká severný vietor, že trať do Košíc mierne stúpa. Do cieľa som dobehol s vypätím všetkých síl tesne pred limitom medzi poslednými. Vrátnik na štadióne Lokomotívy už pomaly zatváral bránu. Tak to funguje aj v živote. Človek musí často prekonať samého seba, veriť, že dosiahne svoj cieľ. Aj vďaka tomu dokážeme zdolávať na prvý pohľad neprekonateľné prekážky a strhávať za dobrú vec či ušľachtilú myšlienku aj iných.“
Zdroj: Mikuláš Jesenský
Foto: Miroslav Vacula, archív BK
